Každý človek už od dieťaťa akosi automaticky cíti, čo je preňho dobré či príjemné, čo ho rozvíja, čo ho nudí, čo ho preťažuje alebo mu dokonca škodí. Pokiaľ tieto pocity nepotláčame, vyrastáme s tým, že sa našim prianiam, pocitom, citom, potrebám a obmedzeniam dostáva patričnej pozornosti, že sa rešpektujú a ak sa nenapĺňajú, tak preto, že práve vtedy sa rešpektujú potreby iného zúčastneného.
V takomto prípade aj ako dospelí nemáme problém ísť za tým, čo nás fascinuje a pôsobí nám radosť, zostávame, dokiaľ z toho niečo získavame a odchádzame, keď nám to už nič nedáva.
Ale okrem tejto prirodzenosti sme sa ešte aj naučili prispôsobovať – a to aj vtedy, ak si musíme odrezať pätu, len aby sme sa navliekli do sklenenej črievičky. Alebo sme sa naučili od samého začiatku sa búriť proti všetkému – nezávisle od toho, či nám to škodí alebo prospieva, či by sme o to stáli alebo nie… len pre to, že sme sa naprogramovali na odpor voči všetkému. Alebo sme sa naučili zatajiť dych, prestať sa hýbať a tváriť sa, že my tu asi ani nie sme (“mŕtvy chrobák”).
Pozrime sa na seba, ako reagujeme – či vieme povedať áno/nie podľa toho, ako sa cítime, či sa neostýchame povedať “neviem” alebo “práve nezvládam”, aj keď sa to tomu druhému nemusí páčiť… Pozrime sa na to, či svoje pocity alebo vnútorné reakcie vôbec ešte vnímame, alebo sme už otupeli; či ešte o seba dbáme a staráme sa, aby sme dostali to, čo potrebujeme, alebo zotrvávame v nevhodnej situácii a tvárime (alebo cítime) sa, že nám to vôbec, ale úplne nijako neprekáža, lebo sme kúúúl a stojíme nad vecou?
Ako chceme, aby niekto rešpektoval naše potreby, keď ich nerešpektujeme sami? Keď sami sebe neumožňujeme niektoré veci cítiť, pretože nám niekto kedysi povedal, že je to neosvietenecké?
Práve dnes som dostala nový odkaz od Univerza:
Pravdu povediac, nemôžem tvrdiť, že mám rado každého.
Nie. Nepoviem to, pretože každého už milujem.
Vieš – ja SOM každý.
Rovnako ako ty.
A presne toto sa stane aj nám: ak nemáme na sebe niečo radi alebo to neprijímame, nebudeme môcť mať radi ani zvyšok sveta, pretože my sme zvyšok sveta a to, čo cítime voči sebe, cítime aj voči tomu zvyšku.
Ak sa nenaučíme starať o svoje potreby, nebudeme rešpektovať ani potreby toho zvyšku a vždy to bude “ja proti niekomu druhému”. Budeme žiť v svete nedostatku, kde nás bude ohrozovať skutočnosť, že niekto iný má niečo, čo my nemáme – hoci o to dajme tomu ani vôbec nestojíme… Budeme len mať pocit, že niekto iný je vo výhodnejšej pozícii ako my.
Ak sa chceme zmieriť s realitou, aká je, a nepociťovať potrebu večne na nej niečo “opravovať”, potrebujeme sa zmieriť s tým, že sme takí, akí sme – a necítiť potrebu niečo na sebe odškriepiť alebo zamiesť pod koberec. Tým sa zbavíme samonastoleného obmedzenia, že “mali by sme byť len toto a toto už nie” a prestaneme obmedzovať svet v jeho prejavoch.
Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí veľmi negatívne zareagujú na to, keď sa začnete starať, aby vaše potreby boli naplnené. Ak sú niekde inde a pohybujú sa v svete nedostatku, kde naplnenie potrieb niekoho iného automaticky poškodzuje môj záujem, musia to tak cítiť… Je len otázka, či vy musíte vchádzať do situácií, kde sa zúčastňujú aj oni – a ak áno, ako často. 🙂
Zo staršieho článku na Eprakone
Otázky k textu:
- Ako si stojíte s lojalitou voči vlastným potrebám?
- Kde máte oblasti, kde ešte nebojujete za svoje?
- A kde máte oblasti, v ktorých vás ľudia rozčuľujú? Na aké vaše vnútorné postoje a presvedčenia to ukazuje?