Toto je výťah zo staršieho článku na Eprakone, z výpiskov z knihy Susan Greggovej The Dance of Power.
„Našu spokojnosť podmieňuje cesta, nie cieľ.“
Toto je moja lekcia od anjelov. Keď som ich o niečo žiadala, mala som vždy v mysli presný obraz koncového stavu – a ten sa mi akosi nie a nie naplniť… Žila som v budúcnosti, tešila som sa na niečo, čo som nemala.
V istom bode, ktorý neviem čím bol daný, mi začali anjeli poskytovať drobné dôkazy svojej prítomnosti, hoci moje priania nenapĺňali (a nenapĺňajú 🙁 ) o nič viac ako predtým. Ale tieto drobné dôkazy mi dali čosi iné – dali mi „ochutnávku“ pocitu, ktorý budem mať, až svoj cieľ dosiahnem… A odrazu som prestala byť tak silno fixovaná na svoj cieľ a cítiť, ako ho ešte stále nemám. Miesto toho som sa tešila z pocitov, ktoré vo mne vyvolalo poznanie, že k nemu napredujem. Prestala som žiť v budúcnosti a začala som žiť v prítomnosti – vychutnávať si každý prítomný okamih, kedy sa ukázal čo len maličký pokrok.
🙂 Cesta začala byť zábavnejšia ako samotné dosiahnutie cieľa.
(Má to ešte jednu výhodu: Normálne si vytýčime cieľ, ideme za ním, dosiahneme ho, pocítime silný príliv spokojnosti nasledovaný čoskoro novou nespokojnosťou a obzeraním sa po novom cieli. Stále niečo nemáme, stále nám niečo chýba; stále cítime s niečím nespokojnosť. Keď sa začneme orientovať na dané okamihy a ako nás posúvajú k pomyslenému cieľu, čoskoro sa samotný cieľ začne pohybovať; len čo pokročíme, posunie sa o kúsok ďalej a je o kúsok ambicióznejší, lebo z novej pozície si trúfame na viac než z tej pôvodnej. Nikdy sa nedopracujeme do cieľa, ale večne budeme „už na dosah“ a budeme sa na ten „dosah“ tešiť – v každom prítomnom okamihu. 🙂
Majú to premakané, koťuhy krídlaté. 😛 )
Susan Greggová popisuje, ako jej život bol húsenková dráha výšok a pádov, nádeje a zúfalstva, emocionálnych výkyvov. Rozprávala o tom s Miguelom Ruizom a ten sa zasmial, že si zas zo svojej meditácie priniesla so sebou neželaného „hosťa“.
Podľa ruizovcov mimofyzický svet je plný bytostí, ktoré nemajú telo, ale ešte nevošli späť do svetla. Žijú z emócií iných bytostí. Prežiť dokážu len vtedy, keď sa im podarí nalepiť sa na nič netušiacu dušičku, ktorá im skríži cestu.
Ja som taká nedušičková, tak to mám premyslené trochu inak: mimofyzický svet je plný negatívnych myšlienkových foriem – našich aj cudzích, poukladaných na vláknach, ktoré nás tvoria alebo s nami tesne susedia. A keď ideme do meditácie a časť našej energie vibruje na veľmi podobnej vibrácii ako tie negatívne myšlienkové formy, „nachytáme“ ju – myšlienková forma sa spojí s našou vibráciou. Podľa toho, čo má väčšiu silu, sa tá druhá vibrácia v rámci entrainmentu, vzájomného zlaďovania kmitov, nastaví na silnejšiu vibráciu.
Čiže: nachytáme len to, pre čo máme v svojej vibrácii už vytvorený predpoklad. Ak som idiot a potknem sa o vibráciu génia, nijako sa nedajú dohromady a ja z toho nezmúdriem. (Vyskúšané. Naozaj to nefunguje. 🙁 Fňuk.)
Greggová spomína, že v ich blízkosti strávila hodne času a obvykle ju desili na smrť – a len teraz si spätne uvedomuje, že ich k nej priťahoval predovšetkým tento jej strach.
„Ešte som sa príliš často tvárila ako obeť a keď som meditovala, zľakla som sa svojho vlastného tieňa alebo som dostala silnú depresiu. Miguel … sa ma pýtal, prečo im dovolím sekírovať ma, a to ma vždy vytočilo. Cítila som sa ako ich obeť a rozhodne som nemala pocit, že by som ich nejakým spôsobom mohla ovládať.“
Miguel Ruiz hovorí, že na fyzickej rovine máme vždy nadvládu, ale ak dovolíme, aby nás ovládol náš strach, môžeme prísť aj o život, keď sa pohybujeme v ich svetoch.
„Pamätám sa, keď som bola dieťa, otec mi hovorieval, že jediné, čoho sa musím báť, je môj strach. To pre tieto prípady platilo absolútne. Môj strach privolával tieto bytosti do môjho života. Len čo im môj strach otvoril dvere, zostali otvorené a tieto bytosti mohli za mnou.“
V tom čase sa Greggová pripravovala na zasvätenie vodou a súčasťou tejto prípravy bolo aj oddelenie emócií od konania. Pre Miguela Ruiza bolo nesmierne dôležité, aby sa pred zasvätením jeho žiaci zbavili čo najviac starých emócií. Na svojej ceste totiž začínali disponovať čoraz väčšou osobnou silou – a tým aj čoraz väčšou mocou. Moc pôsobí ako úžasný akcelerátor – čokoľvek mali žiaci ešte nespracované, to posilnila a vyniesla na povrch. Napríklad ak boli žiaci manipulatívni, cítili oveľa silnejšie nutkanie manipulovať iných. Ich myšlienky sa zhmotňovali oveľa rýchlejšie. Ak sa sústredili napríklad na hnev, vťahovali do svojho života čoraz viac hnevu. Preto bolo dôležité, aby boli žiaci pri zasvätení čo najvyrovnanejší a najláskavejší.
„Hovoril, že najväčším nepriateľom spirituálneho bojovníka je popri vysokom veku aj vábenie moci. Samotná moc je už veľmi zvádzajúca. Preto bolo veľmi dôležité mať pod kontrolou svoje motívy, inak by sme sa mohli stratiť.“
Zasvätenie prebehlo v skupine, pretože energia skupiny z nej vytvorila „kruh ohňa“, ktorý pomáhal jednotlivcom prelomiť ich vlastné strachy a nedostatky.
V podstate išlo o formu rekapitulácie:
„Začala som si uvedomovať, že po väčšiu časť svojho života som robila jednu a tú istú vec. Nezávisle od toho, ako som sa cítila, vždy som hovorila, že som v poriadku. Málokedy som niekomu odhalila svoje skutočné pocity a hrala som sa na martýra a v tichosti trpela. … Niet divu, že som bola taká vydesená v poslednom čase. Všetky tie roky uskladnených emócií sa drali na povrch.“
Ľudia, túto vetu sem nedávam náhodou… Keď som ju čítala, našla som sa v nej. Mohla som to napísať ja o sebe, keby som mala taký stupeň uvedomenia. 😕 Lenže ja ešte ani dnes neviem, či niečo cítim alebo nie… Možno sa to raz naučím… uvidíme.
„Ochota zbaviť sa nášho príbehu, ktorý si hovoríme o našej minulosti, je nesmierne dôležitá. V okamihu, kedy si uvedomíme, že naše presvedčenia nie sú fakt, a sme ochotní neuľpievať na nich, začíname pociťovať neuveriteľnú slobodu. V konečnom dôsledku si uvedomujeme, že za všetko naše emocionálne utrpenie vďačíme našim presvedčeniam. Keď sa ich zbavíme, keď prestaneme posudzovať, stráca sa potreba odpúšťať. Ale do toho okamihu môže byť odpustenie obrovskou liečivou silou. Odpustite sebe a odpustite všetkým ostatným ľuďom v svojom živote – nie kvôli nim, ale kvôli sebe.
Niet obetí, len dobrovoľníci. Istotne sa vieme tváriť ako obete, ale v skutočnosti sme spirituálna energia, ktorá je absolútne expanzívna, bezhraničná, večná a nekonečná.“
Otázky k textu:
- Aké negatívne myšlienkové formy/myšlienky sa vedia na vás ešte napojiť? Akú podobu majú? Je to strach, nevraživosť, hodnotové odsudzovanie?
- Kde presne v tele sú tieto negatívne myšlienky ukotvené (=kde je váš vnútorný blok, na ktorý sa dokážu napojiť)? Choďte do meditácie a uvoľnite ho, spriechodnite zúženie vyvolané kŕčom, že niečo nie je podľa vašej predstavy.
- Zmenilo sa niečo po fyzickom uvoľnení bloku? (Niekedy stačí len fyzické uvoľnenie blokády, pripustenie pocitu, a blok zmizne. Ak nezmizne, je vybudovaný na nejakom presvedčení, ktoré nám už neslúži, ale ktorého sme sa ešte nezbavili.)