„Než vykročíš na cestu odplaty, vykop dva hroby.“ Konfúcius
“Najlepšia odplata je masívny úspech.” Frank Sinatra
Túžba po odplate je jeden z najhlbšie zakorenených inštinktov, aké máme. Je to istá forma navodenia spravodlivosti a hrozba odplatou (trestom) môže slúžiť ako spoločenský prostriedok ochrany a donútenia toho druhého, aby spolupracoval.
A tam všetko pozitívne okolo odplaty končí.
Odplata je naša reakcia na nespravodlivosť. Zákerné na tom je, že to, čo je alebo nie je nespravodlivé, podlieha jedine a výlučne nášmu úsudku. Ak my niečo považujeme za nespravodlivé, zobúdza sa v nás túžba po odplate. Táto túžba môže mať rôzne podoby – od priamej agresie cez vnútornú zlosť (pomstychtivosť, prenasledovanie) až po skrytú agresiu (o ktorej by sme to nikdy nepovedali).
Čo robí človeka pomstychtivým?
Bolesť, ktorú nevieme nejakým spôsobom odreagovať. Môže byť, že sme boli vychovávaní tak, že prejavovanie emócií je nevhodné, a tak ich zažierame do seba. Môže byť, že sa cítime slabší a zraniteľnejší a tak sa nepostavíme nespravodlivosti čelom. Ľudia, ktorí sa cítia ukrivdene, ublížene, bezmocne a frustrovane z toho, že nedokážu zmeniť svoju situáciu alebo okolnosti, spadajú často do túžby po odplate: udierajú na iných a premenia svoju bolesť na zlosť. To im umožňuje prestať cítiť bolesť; zlosť (a hlavne „oprávnená“) je v spoločnosti únosná a akceptovaná. Tak sa nazúria a udrú na iných (niekedy aj len zástupné obete za niečo, čo sa im kedysi udialo). Možno sa spočiatku trochu sťažujú, potom sa sťažujú hlasnejšie, dožadujú sa, aby ich vypočuli, podporili a podržali im stranu. Ak k tomu nedôjde, ich frustrácia narastie, vytvoria si nevraživosti, začnú sledovať, kedy ich kto zas urazil a potom to vyhadzujú prostrediu na oči, len aby našli zdôvodnenie pre svoje pocity.
Je rozdiel medzi odplatou a potrestaním? Je. Potrestanie slúži na to, aby vinník zmenil svoje správanie. Odplata slúži na to, aby vinník trpel aspoň tak, ako ste trpeli vy. Nejde o zjednanie poriadku; ide o to, aby ten druhý trpel.
Keď vás niekto zradí, máte pocit, že odplata vám pomôže cítiť sa lepšie. Z krátkodobého pohľadu (kým ju plánujete) to možno tak aj je, ale z dlhodobého pohľadu si odplatou robíte zle. Prečo?
Pretože ak sa rozhodnete, že nechcete odplatu, tak vlastne svojmu telu signalizujete „nič také strašné sa nestalo, už je to za mnou“. To vám umožňuje krivdu uzavrieť a pohnúť sa ďalej.
Ak však sa tomu druhému pomstíte (oplatíte mu podraz), signalizujete telu, že sa stala obrovská krivda. To, že on trpí, túto krivdu nijako nezmení, nezmierni a neodstráni. Cítite sa ako obeť, ste v tom uzatvorení, donekonečna si to premieľate v hlave a tým svoje utrpenie stupňujete.
Navyše sa zistilo, že ženy obvykle reagujú po pomstení sa inak ako muži. Muži majú skôr pôžitok z pomsty; ženy sú spokojné, kým je zlomyseľník „potrestaný“, ale keď vidia, že ho to bolí, tak empaticky s ním súcitia a cítia sa po pomste ešte horšie..
A prečo muži cítia zadosťučinenie? Robili sa skeny mozgu a zistilo sa, že pri rozhodovaní sa vrátiť to tomu druhému sa aktivuje aj naše centrum odmeny/pozitívnej odozvy (striatum). Dan Ariely z toho usudzuje, že potrestanie zrady alebo vnímanej zrady má biologický základ a cíti sa príjemne. Aspoň po to rozhodnutie, že sa ideme pomstiť.
Podľa Dana Arielyho pomsta a dôvera sú dva protipóly jednej osi. Je možné, že odplata obnovuje našu dôveru v spravodlivosť – ale nie dôveru k jedincovi, lež dôveru k systému!
Kto je pomstychtivejší?
Viac po odplate túžia ľudia, ktorí si hodne zakladajú na svojom dobrom mene. Ak majú pocit, že niekto pošpinil ich dobré meno a hodnoty, majú tendenciu udrieť na oplátku.
Ale úplne najpomstychtivejší sú narcisi, ktorí majú pocit, že na veci majú právo. A hneď po nich idú neurotici. Na prvý pohľad to vyzerá ako nezmysel, pretože pomsta je akt agresie, kým neurotici sa stále niečoho obávajú, premieľajú si veci v hlave, stresujú sa, pozerajú na seba prehnane kriticky a majú problém stanoviť si ciele a dosahovať ich. Ale ich pomstychtivosť je dopadom ich neschopnosti držať na uzde svoje negatívne emócie, v tom hlavne ten hnev. A u neurotikov je navyše to špecifikum, že keď raz spadnú do pomstychtivého stavu, tak u nich pretrváva celé roky a oni tvrdo idú po krku tomu, kto im ublížil! Sú v svojej pomstychtivosti natoľko ponorení, že prestávajú žiť pre čokoľvek iné.
Výskumy ukazujú, že túžba po odplate nijako nesúvisí s vnútornou tvrdosťou, neochotou odpúšťať. Skôr väčšiu silu má ten vnútorný pocit, že máš nárok na… (úctu, pokoj, obdiv, …). Hlavne spoločenská pohana vysoko zvyšuje túžbu udrieť na odplatu. Tu sa zas ozýva všeľudská potreba patriť k nejakej skupine a keď ich niekto z tej skupiny vylúči, vedie to k prudkým negatívnym reakciám.
Odplata cez skrytú agresiu
Sem patrí napádanie iného človeka, ktorý nám urobil zle, cez sebaobetovanie.
Veľmi často v situáciách, kde to vyzerá, že sa niekto stal obeťou, tak sa v skutočnosti tento niekto snaží cez sebaobetovanie pomstiť blízkym ľuďom. Choroby, nehody, konflikty a problémy môžu byť aj útok na toho druhého, ako keby sme mu hovorili: „Ty si na vine, že sa mi toto deje! Keby si ma viac miloval, lepšie sa ku mne správal, bral ma vážnejšie, pomohol mi, atď…“
Podstata výpovede obete spočíva v tom, že „som ochotný nechať sa zraniť, len aby som tým zranil teba“. Ale pretože je táto dynamika taká ukrytá, väčšinu ľudí nepríjemne zaskočí, keď zistia, že vlastne volajú po pomste.
Čo robiť, keď cítime nutkanie pomstiť sa?
Ľudia môžu povedať: „sú blázniví, chodí, neistí, žiarliví, nenažraní alebo zlí“, „odpusť im, pretože nevedia, čo robia“ alebo „povznes sa nad to“. Ale tento prístup nevyhojí váš pošramotený vnútorný stav. Keď vám niekto ublíži a vy s tým nič neurobíte, môže vás to hodiť priamo do depresie.
- Uvedomte si, čo presne zažívate. Myšlienky na pomstu v nás môžu vyvolať dobrý pocit a môžu nám ako základný ľudský inštinkt pomôcť prežiť. Akceptujte, že cítite nutkanie pomstiť sa ako prejav poškodenia základnej ľudskej potreby – dôvery. Keď myslíte na pomstu, bývate v podstate presbedčení, že niekto zradil dôveru. Ale pamätajte si, že predstavovanie si pomsty vám môže krátkodobo zdvihnúť náladu, ale skutočné pomstenie sa neprináša takmer nijaké uspokojenie a väčšinou vytvára len ďalšie problémy a utrpenie.
- Počkajte chvíľku, než sa emócie skľudnia a viete rozmýšľať racionálne, než urobíte nejaké rozhodnutie. Toto je tá „studená“ časť toho, keď sa hovorí, že pomsta je jedlo, ktoré sa najlepšie servíruje studené. Ak reagujete impulzívne, je vysoká pravdepodobnosť, že si iba ešte viac ublížite – len čo emócie opadnú a vy sa spätne pozriete na svoju reakciu, budete si prichodiť ako idioti.
- Zvážte, či je strata dôvery oprávnená. Poznáte všetky fakty? Ak nie, vyjasnite si, k čomu presne došlo, než urobíte rozhodnutie alebo začnete konať. Možno zistíte, že všetko spočíva na nedorozumení, alebo že daná osoba má problém, o ktorom neviete a ktorý ju nútil správať sa podrazácky. Keď si toto vyjasníte, máte dve možnosti – buď sa budete snažiť napraviť veci a obnoviť dôveru, alebo toho človeka v svojom zozname vyškrtnete a pohnete sa ďalej.
Pomohlo by vysvetliť tomu človeku, ako to vnímate, aj keď to nič nezmení na tom, čo sa už udialo? Načúval by vám? Niekedy pomôže už len to, že vyjadríte, ako to vnímate vy. Ospravedlnenie by skutočne hodne vyhojili a rozhovor s tým druhým je výborná príležitosť na to, aby sa mohol ospravedlniť. - Poučte sa z toho, čo sa stalo. Ukazovali sa príznaky toho, čo bude, už predtým – len ste im nerozumeli? Dávali ste si pozor, komu venujete svoju dôveru? Aké pozitívne zmeny viete urobiť na základe toho, čo ste sa dozvedeli? Ako vnímate sami seba následkom tohto zážitku? Robili ste rozhodnutia, ktoré sú prejavom vašej sebaúcty a hodnôt nezávisle od toho, ako ohavne sa ten druhý zachoval a správal?
- Sústreďte sa na to, čo môžete ovládať, a urobte najbližší krok. Niekedy tým správnym krokom môže byť povedať si svoje, ale pozitívne, spôsobom, ktorý nebude „pomsta“.
- Naučte sa žiť s tým, že po svete behajú aj ľudia, ktorí vás pri prvej lepšej príležitosti podrazia. To, čo urobia, je výpoveď o nich. To, ako vy zareagujete, je zas výpoveď o vás. Ak ste citlivejší, mnohé skutky iných budete cítiť ako podraz alebo pohanu.
- Ak cítite chuť pomstiť sa, zastavte sa a nadýchnite sa. Dajte myšlienkam príležitosť pominúť skôr, ako podľa nich začnete konať. Napríklad sa sústreďte na svoje dýchanie. Vnímajte dych, ako sa šíri vaším telom. Potrebujete získať odstup od vlastného hnevu, aby ste dokázali odhaliť skutočnú príčinu, prečo sa chystáte na toho druhého udrieť.
- V niektorých prípadoch je veľmi ťažké odpustiť alebo sa nad veci „povzniesť“. Dokážete si to zdôvodniť mentálne, pochopiť, pomenovať si príčiny, ale emocionálne ukrivdenie tým nevyhojíte. Hlavne vtedy nie, ak vám niekto skutočne zlovoľne ublížil a nemá za to trest ani výčitky svedomia – skôr naopak, ešte sa mu aj darí! Niekedy dokonca v svojom ubližovaní pokračuje, znevažuje vás alebo vás očierňuje. Aj tu je dobrá správa – nepotrebujete sa zapodievať tou chorou mysľou. Začnite tvoriť.
Urobte z toho príbeh. V mysli ste si ho už vytvorili – tak ho teraz dajte von z mysle, von zo seba, a umiestnite ho do vonkajšieho sveta. Možno pri tvorení získate vhľady, ktoré vaše vnímanie trochu posunú.
A potom sa príbehu zbavte. Napíšte ho, namaľujte ho, rozbehajte ho, postavte ho, uvarte ho. Nemusíte vytvoriť veľdielo a nemusí byť výsledkom niečo nádherné – hlavná vec, že ste to dostali von zo seba. To nádherné nastáva obvykle vtedy, keď sa stratíme v procese tvorenia, keď sa necháme absorbovať a zažívame, ako naše dielo dostáva svoj vlastný život. Vtedy si naozaj oslobodzujeme myseľ.
Keď niekto reaguje pomstychtivo na nás
Ak niekto reaguje pomstychtivo na vás, kontrujte pokojom a porozumením. Nepredpokladajte hneď smrteľné nebezpečenstvo. Počúvajte, overujte si vnímanie, a snažte sa neposudzovať. Hovorte o pocitoch. Choďte do jadra problému z ich pohľadu. Snažte sa oddeliť konanie od osoby. Pomstychtiví ľudia obvykle majú nejaké emocionálne jazvy – tak im pomôžte vyhojiť ich.