Dnešný článok sem pridávam mimo poradia. Akosi spontánne mi prišlo dnes ráno, že by bolo dobré zrekapitulovať si svoj rok 2017. Čo som sa dozvedela, čo sa zmenilo? A zistila som, že sa u mňa toho zmenilo hodne…
Roky 2016 a 2017 pre mňa boli extrémne drsné. Veci sa kazili v jednom kuse presne podľa Murphyho: „Čo sa môže pokaziť, pokazí sa. A potom sa pokazí aj to, čo sa pokaziť nemôže.“ U mňa to vyzeralo ako postupný rozpad celého môjho „bezpečia“ v živote – nebola som schopná predvídať a stále som čelila vlastnej bezmocnosti.
Pamätám si, ako som prijala hru, že „to je 2016 a našťastie už pomaly končí“. Nuž, začal 2017 – a príkoria pokračovali a silneli. Do tej miery, že som nadobudla pocit, ako keby moja negativita ohrozovala aj ľudí, čo so mnou prídu do kontaktu. Tak som sa nakoniec z ľudského kontaktu celkom stiahla.
V roku 2017 som sa na fejsbúku zosilnene začala stretať aj s výrokmi Jiddu Krishnamurtiho. Niektoré mi sedeli, ale niektoré vyslovene nabúravali môj svetonázor – a napriek tomu som cítila, že má pravdu… a že chyba bude v mojom vnímaní, nie v tom jeho.
Tam som si uvedomila, čo je to „pravda“. To je, keď ste konfrontovaní s poznaním, ktoré vám kazí alebo nabúrava váš svetonázor, váš príbeh a vaše vnímanie sveta – a napriek tomu vám tichý hlások vovnútri vraví, že je to tak. Nijako sa vám to nehodí do krámu – ale vite, že je to tak. Je to ako keď šoférujete, vyletíte z cesty a mierite priamo na strom. Ten strom sa vám nijako nehodí do krámu – ale viete, že tam je a budete mu musieť čeliť…
To, čo vravel Krishnamurti, ma bralo za hranicu môjho vnímania. Mala som kategórie „ľudia“ a „energia/energie“ (hehe, už to, že som to potrebovala vnútorne deliť a dávať tomu množné číslo, vypovedá o mojej dualite) a tým energiám som hovorila „anjeli“. Krishamurti vraví, že ak chceme niečo skutočne spoznať, potrebujeme sa dostať za kategóriu na úroveň priameho kontaktu bez pomenovávania. Inými slovami, potrebujem prestať vnímať cez „ja“ a „nie-ja“ a ísť na úroveň „ono“.
Čo sa ľahšie povie, ako urobí.
Viac-menej som tušila, že moje „anjelovanie“ ma zastavilo v rozvoji a neumožňuje mi prejsť na tú úroveň za tým.
Na druhej strane, anjeli boli pre mňa desať rokov moji jediní priatelia a opora.
Ale zastavili ma.
A to posledné, čo dopustím, je, aby ma niečo zastavilo.
Tak som sa okolo sviatkov s anjelmi rozlúčila a pokúšam sa prejsť do novej roviny poznania, kde už som (alebo nie som) len ja. 🙂 „Just Hela“. Zjavne som to tušila už hodne dlho…
Druhá vec, ktorú som sa naučila, je vlastne popísaná na konci posledného dielu Voľného pádu. Nespokojnosť so sebou. Neschopnosť zmieriť sa s tým, že ako „ja“ mám obmedzenia. Ako „ja“ sa snažíme zo seba vytrieskať maximum. To značí, dosiahnuť istú úroveň „božskosti“ – dokázať hocičo a byť pre kohokoľvek čímkoľvek. Lenže rodíme sa s istými fyzickými, mentálnymi a psychickými talentmi. Keď sme raz racionálny hnidopich, môžeme sebaviac rozvíjať svoju kreativitu, môžeme získavať za ňu pochvalu okolia – ale nikdy nebudeme takí kreatívni ako ten, kto to má ako hlavný talent! Preto je nezmysel zamerať sa na svoje slabšie stránky a meniť ich, pokiaľ nám neprekážajú v kvalite života (=pokiaľ nám nespôsobujú bolesť, ako napríklad komplex menejcennosti).
Naučila som sa, že je dobré zmieriť sa s tým, akí sme, nesnažiť sa to umelo korigovať a žiadať pre seba maximum, keď nám postačí dostať sa do svojho optima. V tom optime napĺňame v živote nejakú funkciu, inak by nám život už dávno zastavil prívod kyslíka…
A tak som sklonila svoju pyšnú hlavu a nechala som sa padnúť do svojho optima. Po vyše desiatich rokoch „otvárania srdca“ (a utrpenia s tým spôsobeného) som si povedala, že z nejakého dôvodu asi malo byť zatvorené a že mu to umožním. A tak som si vizualizovala svoje srdce a navŕšila som naň kopec kamenia. (Neskôr som si uvedomila, že to je polovičaté riešenie a že som ho mala radšej zaliať do betónu. Začiatkom nového roka sa bude betónovať. 😉 )
A tie moje príkoria? Už chvíľku (asi pol roka) mi zosilnene behá po hlave film Silent Hill. Už som raz písala, čo som z neho pochopila… Pri tých mojich príkoriach, čo sa okolo mňa diali, som si uvedomila, že či sa mi to páči alebo nie, zavrzla som v tej odpornej verzii reality… a všetko teda vnímam odporne. A že sa bez cudzej pomoci odtiaľ nedostanem, čo v extrapolovanom zmysle značí, že v nej už dožijem… Najprv som všeličo skúšala, ale nakoniec som to vzdala. Spomenula som si na svoju povahu, ktorá naplno žije len v tedy, keď je v priamom ohrození… Možno ja ten Silent Hill potrebujem okolo seba, aby som mala pocit „života“!
Tak som sa zmierila s tým, že som zavrzla v duševnom Silent Hille, zrušila som všetky aktivity na vymanenie sa odtiaľ a začala som k sebe priťahovať ešte viac reality a la Silent Hill. To je realita, pre ktorú som stvorená. Tam som v svojom optime. A tam nie sú ani anjeli, ani otvorené srdce… Tam je len boj o holé prežitie, kopec nepriateľov a vlastná (ne)schopnosť čeliť im. A príkoriam. A smrti.
Ezoterika ma viedla k tomu, že pozostávam z dvoch častí (dualita!) – zo smrteľnej schránky a nesmrteľnej energie. Kým som oči upierala na nesmrteľnú energiu, bolestivo som si uvedomovala vlastnú nedokonalosť a neschopnosť. Teraz som to otočila a zredukovala som sama seba na smrteľnú schránku. Môj svetonázor to nemení; aj naďalej myslím, že sme len dočasné uzlíky na energetických vláknach. Ale odteraz sa moje „ja“ prestalo identifikovať s tým vláknom a identifikuje sa výlučne s tým uzlíkom. Keď sa uzlík rozviaže, vlákno zostane, ale to už nebudem ja. Ja som táto fyzická schránka a jej prežívanie. Ja som ten, čo trčí v Silent Hille. A až zomriem, tak skončím. Vlákno bude pokračovať, ale ja nie. 🙂
Keď urobíte toto, keď sa postavíte po boku svojej smrti, odrazu sa vám úžasne zmení optika… Všetko to, kde ste doteraz zlyhávali a nevyhovovali, sa zrazu zmení na víťazstvo – pretože ste to prežili… A tak som do svojho života dostala obrovský príliv pokoja a optimizmu. Napriek tomu, že som sa stiahla do Silent Hillu, bez anjelov a bez otvorených sŕdc. Odrazu sa dokážem znova smiať na veciach.
Je pravdepodobné, že tento projekt bude môj posledný. V Silent Hille neexistujú veci ako ezoterika. Už dlhší čas sa to rysovalo – najprv som zatvorila svoju korunnú čakru, potom čelovú a teraz sa mi zatvára hrdelná čakra. To zasypanie „otvoreného srdca“ kamením tomu napomohlo.
Rátam, že s tromi spodnými budem v Silent Hille napriek tomu plne funkčná. 🙂
A rozhodnutie spraviť z toho rozprávanie (čo je vlastne pokus o vysvetlenie čiže svojím spôsobom doprosovanie sa pochopenia iných a totálne neosvietenecké 😛 ) vo mne vykvasilo včera, keď som si pozerala jednu zo svojich obľúbených rozprávok, Zimní vílu. Neviem, či to s tým nejako súvisí, alebo proste len dobehol proces a krásne obrázky a hudba to podporili, ale keď už prechádzame do nového roka, tak na úvod peknú záverečnú 😉 pesničku:
Aj takto dokáže vyzerať Silent Hill. (Ale len v niektorých okamihoch. A nie je ich veľa. 😉 O to viac si ich cením.)
Vlastne sa to nakoniec aj hodí k tohtotýždňovej téme. 🙂
Ak vám nevadí, skúste aj vy napísať, čo ste sa v minulom roku o sebe a svete naučili alebo ako ste sa zmenili.