Kedysi som si čítala Miyamota Musashiho. Bol to zvláštny pán, vynikajúci mečiar (s malým „m“ 😛 ), asi samuraj, ktorý je povestný dvoma vecami. Tá prvá je, že napísal knihu Kniha piatich kruhov o stratégii boja mečom (a tým aj stratégii pohybu jedinca v nepriateľsky naladenom prostredí), a druhá je, že ho raz vyzval nejaký týpek na súboj a Musaši ho zachloštil dreveným tréningovým mečom. 😉 Čím dokázal, že keď je bojovník pripravený, neexistujú nevýhody. 🙂
Z Musašiho si pamätám jediný citát:
Nemôžeš bojovať len na povrchu, tak ako nemôžeš udrieť len vnútrom.
Pamätám sa, že keď som ho prečítala v tej knižke, rozozvučali sa všetky moje signálno-poplašné zariadenia. Vedela som, že je dôležitý, ale nevedela som, čo na ňom je dôležité. Potrebovala som kolegu a asi dva týždne zhovárania sa a osvecovania z tých najrozličnejších uhlov pohľadu, než som pochopila. (A ešte nikde nie je záruka, že som pochopila správne 😉 .)
Musaši sa dotýka jednej veci, na ktorej stroskotáva naše bežné zhmotňovanie a celá newageistická ezoterika (Tolle & co. premiňú). Vezmeme komplexný problém, ktorý zasahuje veľa energetických rovín, a snažíme sa ho ošetriť na jednej z nich – tej, kde sa cítime najpohodovejšie.
Je libo nejaký maličký príkladík? Napíše mi tetucha, že má partnerský problém. Je medzi dvomi mužmi a nevie sa rozhodnúť pre jedného z nich. S prvým je dvadsať rokov spolu, zobrali sa, majú dve deti. Chlapík je dobromyseľný, ale nie veľmi chytrý medveď, ktorý keď sa spotí, smrdí, pri jedle niekedy gŕga, pri chôdzi po dome šúcha pantofľami a v noci chrápe.
A potom je tu ten druhý: múdry, príjemný, vtipný a galantný, cestujúci hore-dole po svete a plný ideálov, nie piva – po internete alebo v krátkych chvíľkach, kedy sú spolu.
Už keď mi to takto líči, uvedomujem si, že vnútorne je viac-menej rozhodnutá. Chce ešte zažiť LÁSKU. Chce byť obletovaná, chce byť zahŕňaná pozornosťou, chce sa cítiť ako princezná. Tak zredukuje celý svoj problém len na tú jednu rovinu – ako sa ona bude cítiť v spoločnosti partnera. Zabudne, že u jej muža sú roky strávené spolu, spomienky. Zabudne na potreby detí a ako im ublíži. Zabudne, že keď ten druhý ide na záchod, tiež to nevonia po fialkách. Že možno tiež večer zachrápe pri telke.
Ošetruje jedinú rovinu miesto všetkých, čo s problémom súvisia.
A potom sa kočka jedného dňa preberie vedľa nového partnera, ktorý jej chrápe do ucha, potkne sa o jeho pantofle, keď chce ísť na záchod, zakopne do prázdnej fľašky od vína, pri ktorej deň predtým rozoberali tibetské vzostupové rituály, a dostavia sa výčitky svedomia, pretože jej deti sú niekde samé a ich otec spí so zlomeným srdcom a naštrbenou dôverou v svet a blízkych.
🙂
A ako som toto písala, bežal mi na pozadí seminár s Jonathanom Goldmanom, kde práve vysvetľoval, že svet je komplexná záležitosť. Goldman patrí k ezo-majstrom toningu. Skúmal rôznych liečiteľov, čo pracujú so zvukom. Zistil, že jeden na istú nemoc alebo orgán používa istú frekvenciu, iný celkom odlišnú na presne to isté… Nešlo mu to do hlavy, tak nad tým špekuloval, až si nakoniec uvedomil: nelieči len daný zvuk (frekvencia), ale na ňu sa nabaľuje aj úmysel liečiteľa a postoj liečeného.
Problém je komplexný a jeho ošetrovanie si vyžaduje tiež komplexný zásah.
Napríklad ak ste traumatizovaní nejakou situáciou a začnete mať problémy s dýchaním, asi postačí spracovať nedávnu traumu (príčinu) na emocionálnej rovine a je vysoká šanca, že problém s dýchaním sa stratí.
ALE ak už dvadsať rokov máte problémy s dýchaním, pretože kedysi dávno ste utrpeli traumu a neošetrili ste ju, je vysoko pravdepodobné, že problémy sa zhmotnili medzičasom do vážnych fyzických zmien v organizme. Ak dnes ošetríte traumu (liečite problém na emocionálnej rovine), možno sa zbavíte traumy, ale telo funguje aj naďalej tak, ako keby tá trauma tu bola – pretože pľúca sú zahlienené, priedušky zúžené, srdce vynecháva a pod. Posledných 20 rokov života s traumou nastavilo fyzický systém na nesprávny módus fungovania a ak neošetríte aj fyzické príznaky, tak máte pocit, že sa nič nezmenilo.
Nemôžete udrieť „len vnútrom“.
Napriek tomu to robíme. Máme infarkt, ale miesto vyhľadania lekára si urobíme mudru na posilnenie srdca.
Našťastie, nie vždy.
Keď máme tržnú ranu a krv z nás strieka prúdom, nehľadáme liečivý kameň proti krvácaniu (alebo aspoň nech je dosť veľký na to, aby zapchal ranu), ale trielime na pohotovosť.
Takže v jadre sme celkom racionálne bytosti a celkom presne rozumieme tomu, čo Musaši hovorí – nestačí byť spirituálne vzostúpený, keď sa celá spiritualita obmedzuje na energetickú rovinu a nepremieta sa do konania/fyzickej roviny. 🙂
Ak má problém prejav fyzický, ošetrím najprv ten. Ak to pomôže, som v pohode. Ak to nestačilo, idem na rovinu pod tým a zisťujem, prečo mám problém. Nepreskočím fyzickú rovinu len preto, že mi je menej príjemné zašpiniť si ruky ako odriekať mantry.
Nikdy nevieme, ako presne sú roviny navzájom poprepájané. Mám rada obraz pavúčej siete – keď potiahnete za jedno vlákno, celá sieť sa zdeformuje, pretože ostatné vlákna sa napružia a pohnú sa tiež.
Niekedy stačí malý krok na jednej rovine, aby sa celá realita prepočítala do novej podoby.
Inokedy potrebujeme nôž a urobiť rez naprieč všetkými rovinami, aby sme zistili, ktorá z nich vyhnila a kam až vlákna hniloby prerástli v ostatných.
Niekedy sa problému zbavíme už tým, že zmeníme prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Ľudia okolo nás totiž vytvárajú naše každodenné zážitky a spoluutvárajú frekvenciu, na ktorej vibrujeme (na ktorú sme vyladení). Frekvencia, na ktorej vibrujeme, k nám priťahuje vysoko podobné vibrácie – zhmotňujeme to, na čo sme vyladení. Takže niekedy nestačí vnútorne sa vyladiť na jedno alebo druhé, pokiaľ svet okolo vás vás drží stále vo vibrácii nedostatku.
Inokedy budeme potrebovať zmeniť naše vnútorné presvedčenie, pretože napriek podpornému prostrediu môžeme byť vnútorne vyladení tak, že jeho podporu nebudeme prijímať (napr. v presvedčení, že si to nezaslúžime).
A to je aj najnovšie poznanie, ktoré som získala zo seminára Dawn Clarkovej. Bude sa točiť celý okolo tohto jedného obrázka (bol už aj na Eprakone):
Clarková hovorí, že máme v živote rôzne zóny. Bežne sa pohybujeme v zóne zvládania. To je náš každodenný život s jeho výškami a pádmi. Udalosti, ktoré sa nám tam dejú, sú obvykle v rámci nášho zvládania – žiadne silné emócie, šoky či traumy.
Ale niektoré situácie sú extrémne a my na ne zareagujeme extrémne – šokom či traumou sa zrútime do zóny puklín a nadobúdame tu negatívne presvedčenia o sebe a svete okolo nás, ktoré potom podmienia naše budúce správanie.
Alebo zažijeme čosi absolútne euforické, intenzívne emotívne, ale pozitívne emotívne – dostaneme obrovské sebapotvrdenie, stane sa nádherný zázrak alebo čokoľvek iné. To nás vynesie do oblasti označenej ako zóna obnovy. V tejto oblasti vysielame presne tú správnu frekvenciu pre všetko to, čo si chceme do života pritiahnuť.
Problém je, že väčšinu života sa prebíjame bahnom zóny zvládania – a tam dostávame len viac toho istého. Celé naše prostredie je nastavené na zónu zvládania – ľudia, ktorými sme obklopení, veci, ktoré si trúfame robiť, knihy, ktoré čítame. Snívame, ale to je len „úder vnútrom“ bez potrebnej fyzickej sily, ktorá by náš sen dostala do fyzickej roviny (teda zhmotnila).
Ak sa chceme zo zóny zvládania presunúť do zóny obnovy, musíme nielen začať si pestovať vďačnosť za každú prkotinku, ale tú prkotinku musíme sláviť, ako keby to bol priam zázrak…
Ale súčasne sa potrebujeme postarať o to, aby sme zónu obnovy dostali do našej zóny zvládania – napríklad tým, že sa obklopíme ľuďmi, ktorí už majú to, po čom my túžime. Potrebujeme okolo seba ľudí s vibráciou, ktorá je vysoko podobná tomu, čo sami chceme dosiahnuť. (Už sme z roviny „úder vnútrom“ prešli na rovinu „bojovať na povrchu“).
No a teraz to potrebujeme spojiť – potrebujeme „boj na povrchu“ (=robenie opatrení a pohyb na úrovni „už to mám“) a „úder vnútrom“ (cielené vylaďovanie sa na vibráciu nášho priania) spojiť do jedného: a to tým, že si dovolíme prijímať. (K tomuto vám sem zajtra v predstihu nakopírujem článok, ktorý som pripravila do marcového čísla časopisu, ktorý robím, a objaví sa 15. marca.)
Máte nejaké vlastné postrehy vy k boju na povrchu (teda nechávanie si zadných vrátok „pre každý prípad“) a k úderu vnútrom? Ak chcete, podeľte sa s nami.