Keď nám chýbala láska

0
(0)

Kedysi, keď som začínala cielene študovať ľudí, dozvedela som sa (u Very Birkenbihl), že v závislosti od toho, ako k nám pristupujú rodičia, z nás vyrastie istý typ človeka. Ak nás milovali už len preto, že sme boli na svete, stanú sa z nás nebojácni jedinci, spokojní sami so sebou, pretože sú prijímaní presne takí, akí sú.

Ak nás milovali za to, akí sme boli (napr. že nám to dobre myslelo, boli sme šikovnejší športovci, boli sme spôsobní a nosili sme domov dobré známky, …), vyrastú z nás ľudia, ktorí sa stále kontrolujú, porovnávajú a nosia v sebe pocit istého nevyhovovania.

U Birkenbihlovej som sa naučila aj to, že každé dieťa sa rodí s istou potrebou lásky (dotykov, potvrdenia, rodičovskej prítomnosti, pozornosti). Tá môže byť aj pre deti v tej istej rodine rôzna. Miera, do ktorej rodičia túto potrebu napĺňajú, sa premieta do sebaobrazu detí – do pocitu, či im „stoja za to“. Niekedy rodičia sú tak zaujatí zarábaním peňazí a tým, či dieťa vychovávajú „vhodne“, že dieťa má pocit odstrčenia, aj keď sa mu venujú – má veľkú potrebu kontaktu, ktorá nie je napĺňaná. Premieta ju do presvedčenia, že nevyhovuje, inak by sa mu venovali viac. Nevidí na sebe nič dobré a keď dostane od prostredia pochvalu, nevie ju prijať. Ak v tomto stave zotrvá príliš dlho, stráca schopnosť prijímať pochvaly.

Najneskôr v tomto bode som už revala, pretože som sa našla. 🙂

A tu nadväzuje niečo, čo som nedávno našla u Gabriele Rudolphovej:

Keď nás rodičia milovali podmienečne, teda boli sme dobrí, len keď sme to-a-hento, vyrastú z nás pravdepodobne neláskaví dospelí – takí, čo majú jednu verejnú a jednu súkromnú tvár, ktorí majú nutkanie obhajovať alebo zdôvodňovať svoje konanie, analyzovať a manipulovať a väčšinou sa nezúčastňujú na tu-a-teraz, pretože celá ich energia tečie do udržania a ochrany umelo vytvoreného obrazu o sebe.

Takíto ľudia sú večne v strese a boja sa, že niečo nezvládnu, že nebudú dosť dobrí. Boja sa, že budú bezmocní a nebudú si vedieť pomôcť, ale nepriznávajú si to, pretože sa nesmú cítiť malo a bezmocne. Musia byť rovnako veľkí a silní ako všetci ostatní (videní ich očami).

Keď sa takýto človek dostane do roly rodiča, snaží sa byť „dokonalým rodičom“ a býva nezriedka rigídny, prísny a požadovačný, zvykne prereagovať a má nutkanie kontrolovať všetko naokolo (aby jeho sebaobraz neutrpel). Dôležitejšie ako pocity jeho dieťaťa je to, že to ako rodič dobre zvláda. Keď má teda dieťa nekontrolované emocionálne prejavy, snaží sa dospelý toto dieťa potlačiť, „umóresniť“. Robí to cez „odnímanie lásky“.

Čo stojí za týmto správaním, ktoré odovzdáva podmienečne milujúci dospelý svojmu dieťaťu?

  1. nehovor o svojich pocitoch a necíť ich
  2. vždy je tu niekto, kto vie lepšie ako ty, tak sa choď hneď opýtať a nechaj si to schváliť
  3. o problémoch sa nehovorí; tvárime sa, že žiadne nemáme
  4. potrebuješ vyhovieť požiadavkám iných na teba a urobiť dobrý dojem
  5. hlavne nebuď sám sebou, pretože to, čo si, nie je dosť dobré
  6. nebuď sebecký a neklaď svoje potreby na prvé miesto; radšej vôbec nehovor, čo potrebuješ a chceš, ale čakaj, či sa niekto nedovtípi (prípadne decentne naznačuj a manipuluj, ale tak, aby si to mohol hocikedy poprieť)
  7. neprežiješ, ak ťa ostatní nebudú mať radi a nebudú sa starať o to, čo podľa nich potrebuješ
  8. pristupuj k veciam seriózne; šaškovať je tabu
  9. nikdy neprejav preťaženie alebo strach
  10. ak sa ukážeš byť zraniteľným, začnú ťa zraňovať.

Tak, a nastáva čas na sebareflexiu: Badáte niektoré z týchto presvedčení na sebe? Na vzťahu k okoliu?

Aký užitočný bol tento článok?

Kliknite na patričnú hviezdičku!

Average rating 0 / 5. Vote count: 0

No votes so far! Be the first to rate this post.

We are sorry that this post was not useful for you!

Let us improve this post!

Tell us how we can improve this post?

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *