Tým, ako nás spoločnosť programuje na efektívne fungovanie, akoby sme strácali spojenie s vecami, ktoré nám dávajú najväčšiu spokojnosť a zadosťučinenie. Dôležitejšie je pre nás vyhovieť zaužívaným šablónam a očakávaniam iných na nás než vyhovieť hlasu svojej duše. Pravda je však taká, že skutočné majstrovstvo nezískavame v oblastiach, od ktorých si sľubujeme príjem alebo úctu okolia, ale v oblastiach, ktoré oslovujú naše srdce.
Začiatkom 20. storočia prišiel Američan ruského pôvodu Abraham Maslow s mentálnym modelom pyramídy potrieb.
Na jej spodku sú potreby fyziologické. Je to vzduch na dýchanie, prístrešok na ochranu pred počasím, potrava, sex… veci, ktoré nám umožňujú prežiť v svete hmoty.
Keď si tieto potreby naplníme (t.j. máme plný žalúdok a nohy nám ohrieva ohník v útulnej jaskyni), začína byť pre nás dôležité naše bezpečie. Keď sme vyhladovelí, pobijeme sa o žrádlo trebárs aj so šabľozubým tigrom. Keď však sme najedení, šabľozubým tigrom sa veľkým oblúkom vyhneme. Takisto keď šabľozubý ukradne naše dieťa (a tým ohrozí prežitie našich génov v prírode), ideme po ňom a utlčieme ho na smrť trebárs aj kusom hajzláku. Vtedy bezpečnosť nefunguje; zaujíma nás prežitie rodu – a to aj vtedy, keď doma máme jaskyňu plnú jedla, okolo ohníka tucet žien a štrikované krpce.
Maslow na to hovorí: Ak máme nenaplnenú potrebu v spodnejšej oblasti, všetky ostatné oblasti nad ňou sú nepodstatné. Najprv musíme naplniť najspodnejšie oblasti, aby sme sa začali zaujímať o to „nad nimi“.
Takže už poznáme dve oblasti potrieb: základňu pyramídy a jej fyziologické potreby a nadstavbu nad ňou, potrebu bezpečia. Ak ich máme naplnené, nič neohrozuje naše fyzické prežitie a relatívnu pohodu. Do centra nášho záujmu vstupuje ľudská spoločnosť. Potrebujeme patriť k nejakému väčšiemu celku. Niekto tomu hovorí „stádový pud“. Stádo je nadstavba nad bezpečím. V stáde sa ľahšie prežíva, pretože vlci žerú od kraja. V stáde zaniká naša neschopnosť loviť, pretože vieme zas pekne šiť bačkorky a vymeníme ich za jedlo. Preto sa potrebujeme začleniť. Potrebujeme vyzerať, správať sa a hovoriť ako ostatní, aby nás identifikovali ako „svojho“.
Ak máte deti, tak si asi začínate uvedomovať, ako veľmi to odráža proces dospievania. Najprv sme potrebovali, aby nás nakŕmili. Potom sme potrebovali mäkučkú postieľku, z ktorej nevypadneme, a mamu a otca, ktorí na nás nedopustia. Na tretej úrovni pyramídy začíname potrebovať spolužiakov, nasledovať trendy, podobať sa. Darko má iPhone – aj my potrebujeme iPhone, inak budeme za outsidera! Klaudia má roztrhané džínsy – aj my ich potrebujeme, aby sme boli obľúbení! V tejto vrstve sa prispôsobujeme a začleňujeme.
Keď už sme sa prispôsobili a začlenili a stádo nás berie ako jedného z nich, začíname vystrkovať rožky. Dobre, sme členmi stáda – ale kde v hierarchii stáda stojíme? Sme lepší ako Darko? Krajší ako Klaudia? Obľúbenejší ako Mimi?
Až v štvrtej vrstve začíname objavovať a ceniť si na sebe to, čo nás odlišuje od ostatných. Začíname si vytvárať unikátny profil a unikátny svetonázor. Dovtedy sme slepo verili tomu, čo nám povedal pán farár z kancla. Teraz začíname špekulovať, nakoľko to, čo nám povedal, odráža naše skúsenosti.
A tu tvrdo narazíme. Spoločnosť (a skupina, v ktorej sme doteraz boli) neuznáva individualitu – aj keď to dnes veľmi hlása. Minule som pozerala nemeckú reklamu Zalando (obchod s módou). Vymysleli si, že majú štylistu, a ten vám podľa vášho zadania zostaví niekoľko balíkov „outfitov“ (=navzájom zladených vecí). Heslo: „urobíme vás jedinečným„. Oni urobia mňa jedinečnou? Tým, že mi nejaká kočka skombinuje veci podľa jej vkusu a toho, čo sa práve nosí?!
Takže aj my začneme objavovať svoje talenty, ale sprava-zľava sa dopočujeme, ako nám toto nezarobí na chlieb a keď budeme robiť tamto, budeme podivní… Naše túžby a radosti idú bokom a snažíme sa uspieť v tom, o čom niekto iný rozhodol, že by to mohlo byť pre nás vhodné.
Ale povedzme, že sa nedáme. Obhájime si svoju jedinečnosť, objavíme talent a dokonca nájdeme spôsob, ako z neho vytrieskať peniaze, slávu či postavenie… To už sa posúvame z roviny všeobecne akceptovanej jedinečnosti do roviny skutočnej jedinečnosti. Už nás mienka iných prestáva zaujímať. Robíme si to, čo nás napĺňa uspokojením, aj keby sme mali hladovať alebo si od nespokojnosti so sebou odrezať ucho. Sme na najvyššej rovine, rovine sebarealizácie. Odtiaľto vás už len tak ľahko nik nedostane – dokonca ani vtedy, ak sa začnú rozpadať tie roviny pod ňou. Našli ste svoj stred. 🙂
Ak ešte stále neviete, kde by ten váš stred mohol byť, položte si otázku:
„Ak by peniaze neboli dôležité, ak by som mal celý čas tohto sveta a ak by všetky moje potreby boli naplnené, na ktoré tri veci by som venoval všetok čas a energiu?“
- …
- …
- …
Výhoda, keď začnete robiť veci, ktoré vás dostávajú „do toku“, spočíva v tom, že „rovné priťahuje rovné“ a začnú sa k vám hrnúť zdroje i príležitosti, aby ste mohli robiť viac toho istého. Preto je také dôležité, aby ste si v živote vytvorili spočiatku aspoň drobný časopriestor na veci, čo vás vášnivo bavia a napĺňajú uspokojením.