Pôvodne som nevedela, čo do tejto témy zaradiť, pretože sa mala venovať neodbytným, stále sa vracajúcim negatívnym vzorcom myslenia. V podstate s nimi bojujeme od samého začiatku… tak čo ešte dodať? A potom som dostala mailom úvahu Billa Harrisa s názvom Radšej tomu (ne)ver! Nacvič si myslenie tak, aby ti pomáhalo, nie aby ťa sabotovalo. 🙂 A boli sme doma.
Takže idem polopoprekladať a poloprerozprávať mailisko dlhý až do Austrálie. Začína dosť provokatívnym a nám už dôverne známym vyhlásením o presvedčeniach:
Všetko je pravda pre človeka, ktorý tomu verí.
Keď potrebujete doložiť si, ako správne veríte a že sa nemýlite, tak si vytvoríte, vymyslíte, vyňucháte alebo inak skreslíte hocijaký dôkaz, ktorý vám vaše presvedčenie bude dokladať.
A preto si treba dávať veľký pozor, ak si overujeme, či naše presvedčenia zodpovedajú realite alebo nie – pretože pre nás jej vždy budú zodpovedať.
Z toho vyplýva, že nemá veľký význam bádať, nakoľko naše presvedčenia zodpovedajú realite. Veď my by sme tú realitu neodhalili, ani keby sme si o ňu rozbili nos! Môžem povedať z vlastnej skúsenosti… Napríklad môj návrat do „Silent Hillu“. Po celý čas si uvedomujem, že nikde nie je napísané, že Silent Hill je realita, len že je to niečo, na vlnovej dĺžke čoho momentálne vibrujem… Asi pred týždňom som začala znova komunikovať, najskôr z toho, že som „třískla za sebou dveřmi“ poriadne dotknutá 😛 , ale počas rozhovoru s Otcom som oslovila aj otázku príkorí, ktoré sa mi v poslednom čase pred návratom do Silent Hillu diali a ktoré tým návratom úplne ustali. Práve tie príkoria totiž vo mne koncom roka vytvorili pocit, že celých anjelov a mimofyzické čokoľvek som si len vymyslela a je to totálne bezzubé, keď sa mi furt dejú zlé veci. Tentokrát Otec na mňa vychrstol jediné slovo a spústu pocitov, ale nejako do seba zapadli a začali mi dávať zmysel: „disonancia“. Pnutie medzi „mohlo by byť“ a „obvykle je“. Doslova mi podsunul, že prečo sa čudujem, že nijaké príkoria neprichádzajú, keď ich očakávam. Príkorie je totiž niečo, čo neočakávam… Ak to očakávam, tak sa mi len napĺňa očakávanie a vyvoláva vo mne pocit, že teraz je to „to pravé orechové“, tá skutočná realita. Ale je to len jedna jej vrstva, ktorá vibračne zodpovedá môjmu vnútornému nastaveniu. A keď sa nastavujem na nich, ale telom a presvedčeniami som ešte stále v rovine „Silent Hill“, potom tú rovinu vlečiem za sebou ako väzeň železnú guľu na reťazi a pripomína sa mi cez príkoria. Príkoria by podľa toho boli stavy, kedy moje vnútorné nastavenie nečakane nezodpovedá tomu, v akej vibrácii sa momentálne pohybujem (napr. neošetrené problémy).
A tu by mi do toho zapadal aj jeden pojem z castanedovcov, ktorý som už zabudla, ale spočíval v tom, že náš obvyklý príbeh o svete je vysadený z funkčnosti v okamihoch, kedy myseľ dostáva súčasne dva úplne protichodné vnemy, ktoré sama sebe označuje ako „pravdu“. Myslím, že u Castanedu sa to volalo „stop the world“, teda „zastaviť svet“. V psychológii sa tomu hovorí asi „kognitívna disonancia“.
Ak niekde vovnútri ešte stále nosím napríklad presvedčenie, že „veci sa vždy pokazia“, vezmem si ho so sebou nechtiac aj do vibrácie „lásky“ a potom sa čudujem, keď sa mi v mojej vnútornej pohodičke bolestivo pripomenie ako príkorie, kedy sa zas niečo pokazí. 🙂 Nestačí mysľou pochopiť, že je to len blbé presvedčenie. Problém je, že za života sa prihodil dostatok situácií, ktoré ho betónovali. Stačí maličká asociácia s niektorou z nich (napr. len vôňa kvetov alebo nečakaný zvuk) a ono sa aktivuje a môj dokonalý životík zaškrípe tak, že ma z toho bolia zuby. To škrípanie nie je výpoveď o tom, nakoľko tá dokonalosť bola alebo nebola pravdivá, ale len o tom, že tam bolo niečo, čo dokázalo zaškrípať. 🙂 Dúfam, že je to dosť zrozumiteľné.
Takže ak sa pozeráme na naše presvedčenia, nemali by sme skúmať ich pravdivosť. Vždy odrážajú len istú vrstvu pochopenia niečoho, čo má viac vrstiev než doboška.
Keď sa potrebujeme pozerať na naše presvedčenia, tak skôr z hľadiska toho, či slúžia nášmu najvyššiemu dobru.
Ak nemáme veľmi podporné presvedčenia, tak pravdepodobne roky zápasíme s príkoriami a nepriazňou osudu. O tom by som mohla znova porozprávať svoje: ja s mojím presvedčením, že veci sa mi vždy pokazia, za sebou vlečiem reťaz udalostí, kedy k tomu naozaj došlo. Tie si pamätám. Všetky tie ostatné, ktoré by mi boli vyvrátili toto moje milované presvedčenie, som jasnozrivo zabudla. Pamätám si len to, čo mi cementuje moje pôvodné presvedčenie.
A potom sa vám dejú „príkoria“. Napíšem prvú knižku. Dostanem na ňu výborné spätné väzby od čitateľov. Prihlásim ju do súťaže o nie zanedbateľnú finančnú cenu. A čo nastane? Natrafím na redaktora, ktorý ma neznesie. 1. Trúfla som si na viac, než som smela, 2. s peniazmi nemám nikdy šťastie a 3. všetko, čo začína dobre, sa niekde pokazí.
🙂 Tri „milované“ samonastolené obmedzenia a negatívne prístupy, bez ktorých by som sa vďačne zaobišla, keby som sa ich už bola nejako zbavila. Ale nestačilo tváriť sa, že už nado mnou nemajú silu, pokiaľ som ich nenahradila nijakými pozitívnymi presvedčeniami a situáciami, ktoré tie pozitívne presvedčenia cementujú ako pravdivé.
Tomu sa povie „byť v nevhodnej chvíli na nevhodnom mieste“. 90% roboty som už urobila, ale zvyšných 10% ma spakruky umlátilo mojimi vlastnými negativizmami. 🙂
A to som ani netušila, že im ešte stále verím. Teda, neverila som im… ale ešte stále som si pamätala situácie, ktoré mi dokladali, že to tak býva.
Najjednoduchšie je začať skúmať, čomu veríme – o sebe a o svete. Takže skúste si doplniť:
Keď už si urobíte prehľad o tom, aké presvedčenia máte, pozrite sa na výsledky, aké vám prinášajú.
Hlavne nezačnite byť depresívni a pesimistickí, ak zistíte, že vaše presvedčenia sú negatívne. Miesto toho sa radujte, že ste zistili o sebe niečo, čo vám neslúži a čoho sa možno zbaviť!
Máte na to jeden mocný nástroj, ktorý sme tu už spomínali mnohokrát: pozíciu (rolu) svedka. Pohľad z balkóna na seba ako herca dole na javisku.
Sledujte proces, ako to, v čo veríte, ovplyvňuje to, čo sa deje vo vašom živote. Keď to budete robiť cielene, začnete si vytvárať možnosť výberu – bod, v ktorom si poviete, či v danú vec chcete veriť aj naďalej alebo nie. Už len to uvedomovanie si totiž vedie k tomu, že prestanete robiť veci, ktoré sú proti vám.
Ale pozor: nestačí len pozorovať, čo robíte. To, že budete vedieť, kde robíte chybu, ešte nie je to isté ako prestať ju robiť. Prestanete ju robiť až v okamihu,kedy si začnete uvedomovať, ako najprv podmienky pre všetko dianie vytvárate v svojom vnútri tým, čo si o veciach hovoríte – a že dokážete zmeniť to, čo si hovoríte.
Potrebujete zísť z úrovne konania na úroveň procesu a súvislostí a naučiť sa, ako jedno vedie k druhému.
Na druhej strane, budete ako ja – budete mať zvládnutých 90%. Čo vám bude chýbať, je zvyšných 10% pozostávajúcich z toho, že nefunkčné staré presvedčenie nahradíte novým (nie na úrovni „chápem to“, ale na úrovni „verím tomu, lebo som to zažil“) a urýchlene začnete zbierať potvrdenia pre to, že je nové presvedčenie pravdivé.
Inak… no? 🙂 Správne. Príkoria.
To, na čo sa sústreďujete, je pre vaše podvedomie signál, že je to pre vás dôležité a že vám treba dať viac toho istého. 😀
Preto tak rýchlo potrebujete vytvoriť v svojom živote zážitky, že nové presvedčenie funguje. Tým, že vyhľadávate situácie, kedy funguje (alebo situácie, kedy to staré sa ukáže byť nepravdivé), hovoríte podvedomiu, čoho viac v živote chcete.
Ak sa o tie zážitky neviete postarať sami, zapriahnite do toho rodinu a kamarátov. Povedzte im, čo chcete v najbližšom týždni až mesiaci zažívať a poproste ich, nech vám tieto zážitky vytvárajú.
Máte nejaké negatívne presvedčenie, s ktorým idete zabojovať?