Znova starší článok z Eprakone, tentokrát zo stalkovacej skupiny:
Jedna z nás zistila, že väčšina jej dohôd sa končí prianím “aby ma mali radi”. Napísala: “Nad týmto rozmýšľam už dlhšie a stalkujem o dušu, vnáram sa hlbšie a ak nenájdem odpoveď, idem zas ďalej. Lenže. Nedokážem nájsť správnu odpoveď na to, prečo vlastne chcem, aby ma mali radi. Napadlo mi už aj to, či to nesúvisí s našou podstatou, že sme láska a preto máme potrebu lásky. Je to možné?”
Miguel Ruiz tento stav popisuje na začiatku svojich Štyroch dohôd. Píše, ako naša pozornosť je to jediné, čo nás kotví v istej verzii sveta naokolo a ako sa postupne stávame majstrami v lovení pozornosti iných.
To, čo sa cíti ako “hľadanie lásky iných”, nie je láska ako taká. Nie je to potreba byť milovaný; je to potreba byť všímaný. Dosahuje sa to buď tak, že sa snažím všetkým vyhovieť (kodependencia), alebo sa snažím všetkých svojím vystupovaním provokovať k nejakej (hocijakej) reakcii. V oboch prípadoch je “odmena” tá istá: vidia ma, berú ma na vedomie, som pre nich dôležitý/á… To je mechanizmus, ktorým nás Parazit drží “v košiari”. To je vlastne to, čoho časť sa snažíme odstalkovať – “nadstavbové” ego.
Skutočnou láskou začne byť človek až vtedy, keď už nebude od sveta okolo seba nič očakávať – nijakú reakciu, ba dokonca ani len to nie, že si niekto všimne, že už tu nie si, až raz zomrieš… Keď nám toto všetko začne byť úplne jedno, prestávame zasahovať do sveta, prestávame zasahovať do životov iných ľudí a dávame im dostatok voľnosti, aby si ich žili po svojom a bez našich komentárov a zdvihnutého obočia.
Takže ak naše dohody končia “aby nás mali radi”, nehľadajme lásku, ale nutkanie, aby nás brali na vedomie. Takto sa možno dopracujeme k nejakej tej dohode, ktorá nám možno doteraz unikala, lebo sme cielene nehľadali pocit “nech mi venujú pozornosť”.