Zo staršieho článku z Eprakone:
Tonglen poznám ako budhistickú metódu vysporadúvania sa s negatívnymi zážitkami/situáciami. Je to taká verzia ezoterického „posielania lásky“.
Chödrönová hovorí o tonglene ako o jednej z budhistických bodhichitta praktík: bodhi vraj znamená „otvorenosť“ a chitta (čita) značí „prístup“. Bodhichitta by potom mohli byť praktiky udržiavania sa v otvorenosti alebo niečo také.
Tieto praktiky sú určené na to, aby nás naučili cítiť porozumenie/súcit a láskavosť. Tonglen po tibetsky vraj znamená „posielať a prijímať“ a vzťahuje sa k našej ochote nasať do seba bolesť a utrpenie vlastné alebo iných ľudí a vysielať všetkým šťastie.
Tonglen sa praktikuje rôznymi spôsobmi, ale podstata zostáva rovnaká: vdychujeme to, čo je bolestivé a nežiadúce s úprimným želaním, aby sme sa my alebo iní oslobodili od bolesti a utrpenia. Pri tomto pracovaní s dychom sa oprosťujeme od príbehu ako takého a pracujeme len so základnou energiou, ktorá je v situácii obsiahnutá. Cítime túto energiu. Otvoríme myseľ i srdce pre čokoľvek, čo príde. Pri výdychu posielame navonok úľavu od utrpenia spolu s prianím, aby sme my i ostatní boli šťastní.
Výhoda je taká, že keď sa do nepríjemnej energie ponoríme, strácame z nej hrôzu. Taoisti tomu hovoria „staň sa bolesťou bolesti“. Ponor sa do svojej bolesti, prestaň byť jej obeťou a začni ju rozkladať zvnútra presne tak, ako ona rozkladá teba.
Formálna technika tonglenu má štyri etapy: najprv sa vnútorne otvoríme pre čokoľvek, čo príde, potom nadýchneme klaustrofóbiu a vydýchneme otvorenosť, potom sa naladíme na primárnu energiu situácie (nie na „príbeh“ o situácii), vdýchneme nežiadúce a vydýchneme úľavu a v poslednej etape túto úľavu rozšírime na všetkých, ktorí sa boria s podobným pocitom.
Prvý krok je otvoriť sa. Znie to ľahko, ale veľmi ťažko sa to jednak popisuje a jednak robí. Mne k tomu pomohla jedna pesnička od Alan Parsons Project – Old And Wise (hodím ju dole na záver článku). Doslova sa v nej spieva: „bitter words that tossed and blew me like autumn winds will blow right through me“ (trpké slová, ktoré mnou zmietali a ničili ma, budú cezo mňa duť ako jesenný vietor). Spojila som si to s obrazom, ako stojím na kopci, fučí o dušu spasenú, ale ja nie som pevné telo, ale len taký plot z deravých tvárnic a tak sa vietor nemá do čoho zaprieť a duje priamo cezo mňa bez toho, aby mi niečo robil… Vždy, keď potrebujem maximálnu otvorenosť, zaspievam si v duchu túto vetu, predstavím si tvárnicový plot a ak sa dá, rozpriahnem ruky a cítim, ako situácia prechádza cezo mňa – a ilúzia „priepustnosti“ je dokonalá. Ak chcete, použite moju techniku alebo si nájdite nejakú, ktorá vám bude fungovať lepšie, ale nezabudnite si ju ukotviť. Moja kotva je pieseň a obraz (a pohyb). Vaša môže vyzerať celkom inak.
Otvorenosť je podľa Chödrönovej otázka dôvery v život a jeho energiu.
„Táto energia je dynamická, neuchopiteľná, stále v toku. Takže náš výcvik je v tom, vždy predovšetkým spozorovať, kde ju blokujeme alebo sa ju snažíme zadržať či zastaviť, ako nám tuhne telo a myseľ. Potom sa učíme poľaviť, uvoľniť a otvoriť sa energii bez interpretácií alebo posudzovania.“
Takýmto spôsobom sa učíme vzdávať našich pevných predstáv a a presvedčení a učíme sa meniť zabehané a zažité postoje. Uvoľňujeme tým priestor pre čokoľvek, čo príde. Tu si spomínam na Rishana B. a jeho riadenú meditáciu, kde viedol k tomu, aby sme pri výdychu sledovali, ako z nás odchádza vzduch a zanecháva po sebe prázdne miesto – a potom sme to prázdne miesto spojili s prázdnym miestom okolo nás. Keď takto pri tonglene nadychujeme biedu a utrpenie, nenadychujeme ho vlastne do svojho vnútra, ale do tohto prázdneho, uvoľneného priestoru, ktorý je v nás i mimo nás (to je ten môj tvárnicový plot, pozostávajúci hlavne z dier a prázdneho priestoru). Potom vyšleme zo seba pre ostatných skúsenosť, aké je to mať slobodnú, nespútanú myseľ a srdce.
V druhom kroku nadychujeme vlastnosti klaustrofóbie: ťažké, husté, horúce. Môžeme si klaustrofóbiu predstaviť ako uhoľný prach alebo hustú žltú hmlu. Vydychujeme vlastnosti priestoru: svieže, ľahké a chladné. Môžeme si ich vizualizovať napríklad ako mesačné svetlo, slnko ligotajúce sa na vodnej hladine či farby dúhy.
Tieto vlastnosti vdychujeme a vydychujeme nielen nosom a ústami, ale celým povrchom tela, každým jedným pórom. Robíme to tak dlho, kým sa pocity a dych nezosynchronizujú. Neuprednostňujeme pritom ani nádych, ani výdych – oboje by malo byť v rovnováhe.
V treťom kroku potom toto dýchanie robíme za niekoho iného – nadychujeme jeho bolesť a vydychujeme úľavu.
Keď robíme tonglen pre niekoho iného, rozširujeme tým naše na nás sústredené a obmedzené vnímanie, ktoré nám obvykle pôsobí také problémy. Uvoľňovaním tejto koncentrácie na seba sa dostávame bližšie k láskavosti ducha. Je to tým, že ako robíme tonglen pre niekoho iného, oslovujeme tým súčasne strachy a bolesti schované niekde v našom vnútri, o ktorých možno ani netušíme – a uvoľňujeme ich tiež. Takže keď robíme tonglen pre iných, pomáhame tým aj sami sebe. Je to ako s reiki liečením – keď niekomu dávame reiki, tým, že cez nás reiki preteká, lieči aj nás. 🙂
Niekedy nevieme, aký pocit máme pri vydychovaní posielať. Môžeme použiť aj niečo veľmi všeobecné – priestrannosť, uvoľnenosť, úľavu či láskavosť. Chödrönová popisuje ženu, ktorá robila tonglen pre svojho schizofrenického otca. V pohode nadychovala s cieľom oslobodiť ho od trápenia, ale mala problém s tým, čo vydýchnuť. Nakoniec po mnohých pokusoch mu začala pri výdychu posielať šálku kávy – jeho obľúbený pamlsok. 🙂 Takže aj takéto „výdychy“ dokážu pomôcť; kreativite sa medze nekladú.
Ak robíme tonglen pre určitú osobu, vždy ešte pripájame aj štvrtý krok – rozširujeme naše porozumenie a súcit na všetkých s podobným problémom.
Tonglen sa dá použiť na ľudí, zvieratá, situácie – všade, kde sa stretávame s nešťastím a bolesťou. A je dobré si z toho spraviť priebežnú rutinu a nečakať do večernej meditácie.
[youtube=http://www.youtube.com/watch?v=aFSII542YhM]