Možno to znie podivne, ale veľa ľudí v sebe nosí pocit nešťastia, „deprivácie“ (keď nám je upierané čosi, čo by sme potrebovali a mali dostať) – len preto, že sa boja byť šťastní. A kým sa nevysporiadajú s týmto strachom, šťastie sa nedostaví. Buď len čo sa naskytne šťastný okamih, začnú si okamžite v hlave prehrávať katastrofické scenáre (vlastne by som mala použiť „začneme“ 😕 ) a začínajú vyhliadať všetky možné udalosti, ktoré pocit šťastia môžu pokaziť. Veselo podľa „energia nasleduje pozornosť“. 🙁
Alebo príde šťastný okamih a oni si ho nejako pokazia, len aby nebol „šťastný“, pretože „šťastie pominie“ a potom by to mohlo bolieť… (Aj toto nejako poznám.)
Alebo len čo sa cítia šťastní, začnú sa cítiť ako „zlý človek“, pretože iní takí šťastní nie sú – a odovzdajú svoje šťastie niekomu inému. a čo urobí podvedomie? Povie si „tento týpek o šťastie nestojí, tak mu nabudúce nejaké síce ukážem, aby videl, že ho idem ochrániť, ale len čo začne byť na dosah, prenesiem ho na niekoho iného, aby ho neohrozilo“. 😛
Všimnite si ten vzorec: situácia sa vyvinie nad očakávanie dobre (=šťastie), ale vy miesto toho, aby ste sa ponorili do nej, okamžite preskočíte na budúcnosť a začnete si ju modelovať. Aj keby ste si ju hneď modelovali pozitívne (čo väčšina ľudí neurobí, pretože náš „veľký brat“ vnútorný monológ má za úlohu chrániť nás pred problémami), miesto pociťovania vďaky rozvíjate nejaké fantázie o tom, čo bude. Signál, ktorý posielate podvedomiu, je pritom ničivý: nie je dôležité, či je dobre alebo zle, dôležité je, aby nebolo v budúcnosti zle. Tým si podvedomie spojí dobré so zlým a keďže pred zlým sa chránime, čo urobí? Prestane k nám pripúšťať to dobré.
Rovnica vysoko účinná, bez ktorej ale môžeme byť! Len čo sa do nás naprogramuje, máme problém z nej vyviaznuť, pretože obsahuje oba póly a ak sa ju pokúsime zrušiť, pripravíme sa tým o obe možnosti. (Čo podvedome nechceme a preto sa nám ju zrušiť nepodarí.)
Skúšala som všeličo. Napríklad som sa pokúsila predefinovať „zlé“ na „dobré“ (napr. ten Silent Hill). Nefunguje to. Podvedomie sa nenechá oklamať tým, že mu vymením ceduľky, pretože sa riadi mojimi pocitmi, ktoré si s danou situáciou spájam. Takže kým sa nebudem vnútorne cítiť úprimne nadšená z biedy a utrpenia, podvedomie dobre vie, pred čím ma má chrániť. 😕
Našla som (zatiaľ) jedinú cestu von: zaviesť do života „medzistav“, ktorý v rovnici v podvedomí nie je, a ten použiť ako odrazový mostík. Môj medzistav sa volá „nie je mi zle“ alebo „ale teraz mi naozaj vôbec nie je zle“. Učí ma to sústreďovať sa na to „teraz“ a vychutnávať si ho, kým existuje. Toto zaberá. Po roku sa to trochu začína lámať a zisťujem, že si už doprajem.
Ešte sa budem musieť naučiť vychutnať si to dobré, vyslovene sa v tom vybahniť, ale potom možno rovnicu dobré = zlé naozaj dokážem zrušiť. 🙂