Ako neúmyselne zabiť akúkoľvek blízkosť

0
(0)

Niečo na zamyslenie…

Je dosť dobre možné, že každý deň vedieme rozhovory, ktoré akoby vytvárali odstup medzi nami a tými, ktorých máme radi. Niekedy až natoľko, že ich od seba odpudíme. A pritom si často vôbec neuvedomujeme, že vďaka spôsobu, akým k nim pristupujeme, ich od seba odtískame miesto toho, aby sme si ich pustili blízko…

Ako presne to vyzerá? Napríklad sa niekoho spýtate, ako sa dnes má, a on odpovie, že je totálne vyšťavený.

Čo sa obvykle deje potom? Čo by ste mu na to povedali? Povedali by ste, že.

  • „Zajtra to bude lepšie, uvidíš.“
  • „To je tým, že sa si všetko vždy tak strašne pripúšťaš. Skús sa viac usmievať!“
  • „Ja som bol takto vyšťavený minulý týždeň. Bolo to preto, lebo…“

Možno si myslíte, že mu tým dodávate energiu alebo ho podporujete. Pravdepodobne nemáte v úmysle urobiť z neho neschopáka tým, že mu pripomínate, čo robí a že často narieka. Tým, že meníte fokus z neho na seba, možno sa ho pokúšate odľahčiť. ALE…

Keď vám niekto povie, ako sa cíti, a vy to buď zľahčíte, premúdrelo poradíte alebo zmeníte tému, tak vlastne robíte jedno: Dávate mu najavo, že vás on a jeho pocity vskutku nezaujímajú.

Ak takto odignorujete svojich blízkych, odrazí sa to negatívne na vašich vzťahoch. Prečo?

Väčšina ľudí si od vzťahov sľubuje jedno – že ich niekto bude brať na vedomie a že uzná a ocení aj ich momentálne pocity.

Takže keď niekto začne hovoriť o pocitoch a vy na to nenabehnete, tak vlastne signalizujete, že vám na ňom nezáleží. Vzťah sa tým naštrbí a späť dostanete to isté – vyššiu mieru ľahostajnosti voči tomu, kto ste a ako sa vám vodí.

A nabudúce, keď sa daného človeka spýtate, ako sa mu vodí, odpovie ľahostajne „dobre“ a pôjde ďalej. Nikto nestojí o to, aby sa cítil na príťaž tomu druhému.

Ja som napríklad vyrastala v rodine, kde sa o pocitoch nehovorilo. A už vôbec nie o emóciách. Rodičia ma tým nezaťažovali – a tak som ich skopírovala a prestala som zaťažovať ja ich a zvyšok sveta.

Lenže po čase to vedie k tomu, že máte pocit „neviditeľnosti“ – nedôležitosti, nezaujímavosti pre tých druhých. Miesto toho, aby  ste ich nútili zapodievať sa vami, sťahujete sa čoraz viac a ak vás chcú vidieť a počuť, musia sa vám nakoniec ozvať oni.

Hovorí sa tomu „osamelosť“. A aj keď na prvý pohľad vyzerá, že je daná tým, že nikoho okolo seba nemáte, je daná vlastne tým, že vnútorne nikoho k sebe nepripúšťate.

Na otázku, ako sa mám, som celý život mala jedinú odpoveď: „Dobre.“ Mohla som sa plaziť po zemi a zvíjať v bolestiach, keď prišla otázka, nasadila som obligátny úsmev a zaštebotala „dobre“.

A potom som sa čudovala, že nikoho nezaujímam a nikto si o mňa nerobí starosti. 🙂

Dospelo to dokonca tak ďaleko, že o rakovine som mame povedala, až keď som si musela ísť ľahnúť pod nôž a nebolo šance, že by si moju neprítomnosť nebola všimla. 🙂

A ľudia, s ktorými som spolupracovala (s výnimkou šéfa) sa o chorobe dozvedeli až po mnohých rokoch.

Pretože „my sme silní a my nepotrebujeme nikoho“. Respektíve „nepotrebujem poľutovať; ľutovať sa dokážem aj sama“.

A okolo nás sa vytvára vzťahové vzduchoprázdno a my sa čudujeme, prečo sme neviditeľní. No preto, že sme sa pre druhých neviditeľnými urobili.

Mňa sem doviedlo to, že naša rodina nevedela zaobchádzať s emotívne intenzívnymi okamihmi – a tak sme ich nebrali na vedomie.

Čiže prvý krok, aby ste sa nedostali tak ďaleko ako ja, je, že sa naučíte reagovať na emotívne situácie tak, aby ste toho druhého podržali, nie poučili, zľahčili alebo zahovorili.

Dobrá správa: ak sa nám niekto sťažuje, väčšinou od nás neočakáva, že mu problém vyriešime, ale že uznáme, že to má ťažké, a spolucítime s ním (zámerne sa vyhýbam slovu „súcitíme“, to mám obsadené negatívne).

Keď vezmete na vedomie a uznáte pocity toho druhého, má pocit, že ho beriete v jeho úplnosti a nezávisle od toho, aký práve je. Že vás zaujíma, čím práve prechádza. Cíti sa akceptovaný a cíti, že má možnosť otvoriť sa a nemusí sa pretvarovať. Začína vám dôverovať.

A teraz smerom dovnútra

Zatiaľ som to písala smerom k iným ľuďom. Ale… presne to isté platí aj pre naše „tiene“, aspekty osobnosti, na ktoré nie sme hrdí. A presne toto platí aj smerom k nášmu podvedomiu, keď nám posiela signály o niečom.

Zakaždým, keď takýto signál zľahčíme, premeníme na niečo smiešne alebo potlačíme, posúvame podvedomie do pozície nášho nepriateľa. Podvedomie k nám potrebuje dostať správu a ak ju nechceme prijať, nútime ho siahnuť po silnejších prostriedkoch.

Jedna z najdôležitejších vecí, akú môžeme v živote urobiť, je dostať mier do nášho vlastného vnútra. Prestať vnímať aspekty z nás ako „nechcené“ a podvedomie ako „príkorie“. Vziať ich ako poradné hlasy, prijať, čo hovoria, a zvážiť, či to tentokrát neurobiť podľa nich.

A potom nasleduje to staré bosorácke „ako hore, tak aj dole“. Mier vovnútri sa premietne do mieru v prostredí.

Napíšte, ak ste pri čítaní zistili, že niekde odmietate „intimitu“ (s okolím alebo so sebou samými), a ako ste na to išli, resp. ako na to pôjdete… V tejto veci naozaj nie som majster a rada sa poučím. 🙂

Aký užitočný bol tento článok?

Kliknite na patričnú hviezdičku!

Average rating 0 / 5. Vote count: 0

No votes so far! Be the first to rate this post.

We are sorry that this post was not useful for you!

Let us improve this post!

Tell us how we can improve this post?

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *