„Tá vec na vašom partnerovi, ktorú by ste v mihu oka zmenili, že čiastočne odrazom vás samotných.“ — Artie Wu
Viem, keď frčal týždeň romantických vzťahov, nemala som k tomu veľa čo zverejniť… ale teraz som našla video Artieho Wu presne o tomto, takže ideme na tému konfliktov a romantických vzťahov – ako sa správajú, ako sa prejavujú a čo s nimi robiť. (A potom si ideme pohľadať romantického partnera, na ktorom by sme to testovali. Vlastne… počkajte… radšej možno ani nie. 😉 )
Keď sa do romantického vzťahu dostanú dvaja ľudia s emocionálnymi poraneniami, tak sa tieto poranenia akoby znásobujú. Pôsobí to bolesť nielen im obom, ale sa to prenáša aj na blízke okolie, aj na priateľov. Ja som to kedysi zažila u uja a tety. Vadili sa ako psi, rozohrávali medzi sebou svoje nekonečné doťahovačky – a keď ste prišli na návštevu, tak vás použili ako publikum a nútili vás zaujať jednu stranu. Chodievala som k nim za sesternicou, celé dni som bývala u nich a šlo mi to poriadne na nervy, ale ako decko som sa nevedela brániť. Až to raz totálne prepískli na rodinnom obede pred mojimi rodičmi a odvtedy sme k nim už nikdy nešli. Úuuuuľava jak hrom. (A možno som práve narazila na koreň môjho odporu k romantickým vzťahom FOREVER 😉 .)
Všetci máme nejaké emocionálne poranenia, situácie, kedy sa cítime, že čokoľvek by sme urobili, nikdy nebudeme dosť dobrí: nikdy nebudeme dosť pekní, dosť múdri, dosť šikovní, dosť bohatí, dosť slávni, dosť úspešní. Je to normálne, všetci máme do istej miery tento typ vnútorných tŕňov.
Keď sa však do vzťahu dostanú dvaja poranení, automaticky dúfajú, že ten druhý im pomôže, podporí ich, uľaví im. Veľmi často je práve toto prvoradý dôvod, prečo sa dvaja ľudia dajú dohromady. ALE… nemáme dobrú predstavu o emočných ranách v našom partnerovi. Popravde, nemáme dobrú predstavu o vlastných emočných poraneniach, tak ako by sme sa mohli orientovať v tých jeho/jej? (Spomíname si na mydlovú bublinu?) Navyše nemáme ani dobre vyvinutý slovník pre to, aby sme o niektorých veciach hovorili. A tak to končieva tým, že nevedomky štucháme jeden druhému do rán a obnovujeme ich – a to častejšie než ktokoľvek iný, pretože sme viac spolu.
Artie Wu používa pekné prirovnanie k tancu. Ste dvaja a chcete spolu tancovať. Možno však máte poranenú nohu a keď to partner nevie, tancuje tak, že vy to interpretujete ako „bezohľadnosť“. Nesnaží sa vám ublížiť, len nepozná vašu situáciu a pocity.
Keď sa oboznámime s ranami toho druhého a začneme sa správať ohľaduplne, vytvorí sa medzi nami priestor zdieľaného pocitu bezpečia. Keďže nemôžem poslúžiť romantickým 😉 vzťahom, poslúžim svojím kolegom: na začiatku sme si (skôr menej ako viac šikovne) zmapovali naše vnútorné poranenia. Ja som svoje poctivo skrývala niekoľko rokov a nechávala som ho narážať do všakovakých ochranných valov, jeho som vyskúmala takmer okamžite, pretože mal potrebu hovoriť s niekým neposudzovačným a ja som sama bola v takom srabe, že mi ani nenapadlo odsudzovať niekoho iného. Jediné, čo som hneď na začiatku ako citlivá žena zaviedla, bolo pravidlo „nikdy si nepovieme škaredo“. Pričasto som videla, ako si kolegovia nevedeli prísť na meno len preto, že vo vzájomnom kontakte používali hrubší slovník. U nás najhoršie invektívy medzi nami sú „dunčo“ a „dilino“. (Z jeho strany obracanie očí, ktoré obvykle končí mojím postrehom, že je fascinujúce, koľkými smermi tie očiská dokáže otočiť. 😛 ) Napriek tomu sme mali dlho problémy, hlavne keď sme telefonovali; veľmi rýchlo skĺzaval do dotknutého štýlu, až mi raz povedal, že keď mi volá, nemám sa ho pýtať „čo chceš?“, lebo to mu robí zle (a ja ako pragmatik som to mala ako svoju obľúbenú otázku). Vraj sa ho to pýtaval jeho otec, o ktorého priazeň musel po celý život súťažiť. Tak sa pýtam niečo iné alebo, ak mi to ukĺzne, okamžite sa ospravedlním a preformulujem otázku. On je spokojný, pretože vidí, že mi záleží na našej dohode, a mňa to nestojí vôbec nič, brať ohľad na jeho špecifikum.
Ale o tom to je – potrebujete si urobiť tú „mapu“ miest, kde je ten druhý citlivý, a rešpektovať ju. Až potom sa vytvorí vzťah absolútnej dôvery a dokážete si začať vzájomne pomáhať liečiť svoje rany.
Nám sa to podarilo dosiahnuť tak, že v čase, kedy sme sa zoznámili a založili firmu, som absolvovala neurolingvistické programovanie. Vždy som mu rozprávala, čo nové som sa dozvedela, a vzájomne sme to rozoberali. Takto sa dozvedel aj tézu, že ľudia sa nesprávajú tak, ako sa správajú, zo zlomyseľnosti, ale pretože nedokážu inak. Že za každým divným správaním je nejaké vnútorné presvedčenie, ktoré je možno celkom šišnuté v našich očiach, ale v očiach toho, kto sa tak správa, je absolútne racionálne. A tak keď narazím na divné správanie, nezačnem sa zavdušňovať, čo za kretén predo mnou stojí, ale začnem skúmať, z akého uhla pohľadu by bolo racionálne – najčastejšie tým, že sa toho druhého spýtam, čo ho vedie ku konaniu, ktoré ja nedokážem… Nemci tomu hovoria „nachvollziehen“, teda mentálne si namodelovať, prečo to je tak, ako to je.
Dôležité je vytvoriť si bezpečný priestor, kde sa dá o veciach hovoriť bez toho, aby ti ich o chvíľu s krikom oplieskali o hlavu. Preto potrebujete ošetriť obaja u seba tých vnútorných démonov, ktorí vás nútia „mať navrch“. Kým v sebe nosíte potrebu „mať navrch“ tomu druhému, nebudete sa úprimne snažiť pomôcť mu pohnúť sa z poranení ďalej, ale si len budete uhrávať svoje ego. To moje so mnou ešte niekedy utečie. Našťastie, aj s kolegom to niekedy utečie, takže ani jeden z nás si neprichodí ako „väčší blb“. Obaja ťaháme zarovno. 🙂
A čo sa týka pomoci… veľmi často postačí, keď človek o svojich ranách hovorí a dostane na situáciu pohľad očami niekoho iného, kto podobnú ranu nemá. Napríklad môj kolega od otca vnímal už len signály vlastnej nedôležitosti, až kým som mu nezačala ukazovať situácie, kedy sa otec naňho obracal s dôverou o radu a zázemie. Tým som trochu rozšírila úzky uhol pohľadu môjho kolegu a jeho vzťah s otcom sa postupne uvoľnil a ešte než otec zomrel, boli spolu vyrovnaní a v pohode. Tak sa usmievam, pretože tak trošku som sa pod to podpísala aj ja. 🙂 (Ego krochká blaženosťou.)
Angličáci, videoprednášku bez mojich kecov nájdete tu: http://presidelife.com/the-healing-in-relationships-program/