Tento týždeň budeme hovoriť nie všeobecne o energii, ale menovite o energii našej – z čoho sa skladá, ako sa cíti a čo sa s ňou dá robiť. 🙂 Pre začiatok zo staršieho článku z Eprakone:
Všetci máme žiarivé energetické pole, ktoré nás obklopuje ako energetické pole magnetu. Toto energetické pole je normálne súčasťou Univerzálnej Energie a pri našom zrodení sa vytvorí okolo nášho tela na základe informácií, ktoré so sebou nosíme v ôsmej čakre, nazývanej aj wiracocha (virakoča), alebo „sväté žriedlo“. Táto čakra je sústavne spojená s centrom všetkej energie a obsahuje „stavebný plán“ pre náš život – tento, tie predchádzajúce i tie nasledujúce. Ona určuje, kto budeme, akí budeme a ako budeme žiť. Neurčuje to však absolútne. Niektoré parametre máme možnosť v priebehu nášho života meniť, ak poznáme anatómiu ľudskej energie a vieme ju využiť.
Ako vyzerá žiarivé energetické pole?
Naše žiarivé energetické pole (ZEP) si predstavte ako mnohofarebnú priehľadnú svetelnú bublinu, ktorá pulzuje modrou, zelenou, červenou a žltou. Po istom duševnom procese som prešla od označovania ZEP a rozhodla som sa nazývať ho „svetelný kokón“, pretože mi prichodí, že sme v ňom ako hmyz v zámotku -ochraňuje nás, udržiava nás nažive a celkovo vyzerá ako taký mäkučký žiarivý kokón okolo nášho tela. Keď je svetelný kokón celkom čistý, má všetky farby dúhy a šamani vtedy hovoria, že máme „dúhové telo“. Svetelný kokón je asi tak veľký, kam až siahajú naše napriahnuté ruky nad hlavu a popri tele a nadol pod nohy siaha približne 30 cm do zeme.
Tesne nad našou kožou prebiehajú v cestách zvaných meridiány zlatožlté svetelné toky. Medzi našou kožou a membránou svetelného kokónu víria žiarivé prúdy, ktoré sa spájajú do energetických tokov. Táto zásobáreň energie je dôležitá nielen pre naše zdravie, ale aj pre našu psychickú pohodu a pre to, čo sa s nami v živote deje. Keď sa energie v našom svetelnom kokóne následkom choroby, stresu alebo nevhodného životného prostredia spotrebujú, sme vo vážnom ohrození a náš život sa kráti. Ak sa však naučíme dopĺňať spotrebované energie svetelného kokónu, môžeme predĺžiť nielen svoj život, ale aj vitalitu a mladistvosť.
Obvykle, keď píšem o svetelnom kokóne, nazývam ho „aurou“ – a pre jednoduchosť ide o to isté. Napriek tomu sa budem odteraz slovu „aura“ vyhýbať, pretože už je hodne sprofanované a nechcem, aby ste sa k nemu stavali ako k nejakej senzácii. Budeme radšej hovoriť o svetelnom kokóne a o jeho vlastnostiach. Zvláštne je, že všetky pôvodné kultúry o ňom vedeli – nájdeme ho v Indii, u severoamerických i juhoamerických Indiánov, v Číne a pravdepodobne aj v Afrike či Austrálii (toto som však neoverovala). Dokonca aj kresťanským svätým žiari nad hlavou svätožiara, čo je len jedna podoba svetelného kokónu. Pre mňa je toto všetko dostatočný dôvod na to, aby som svetelný kokón brala ako vec, aj keby som ho nevidela (a ja som ho kedysi skutočne nevidela).
Svetelný kokón ako stavebný plán
Svetelný kokón je neviditeľná matica, ktorá predurčuje anatómiu nášho tela. Predstavte si ju ako magnet – keď pohybujete magnetom pod papierom posypaným železnými pilinami, vytvárajú piliny pravidelný oválny vzor. Keď ich prstom premiestnite a prst odtiahnete, okamžite spadnú späť do pôvodného vzoru. Naša medicína vyzerá ako také pohybovanie pilín prstom po papieri – len čo s liečením prestaneme, začína fungovať pôvodný „stavebný plán“ a telo sa vracia k pôvodnému stavu. Napríklad rakovina sa po operatívnom odstránení niekedy vracia späť – hmota nádoru bola síce odstránená, ale v svetelnom kokóne ešte zostal „odtlačok“ choroby, ktorý umožňuje chorobe vrátiť sa.
Svetelný kokón má smerom od tela navonok štyri vrstvy (podľa Alberta Villolda, obrázok z knihy Šaman, liečiteľ, mudrc):
- kauzálnu vrstvu (spirit) -(4)
- psychicko-éterickú vrstvu (dušu) -(3)
- mentálno-emocionálnu vrstvu (ducha) -(2)
- fyzickú vrstvu (telo) -(1).
Každá vrstva obsahuje energiu inej kvality. Vonkajšia vrstva (fyzická) energeticky zásobuje naše telo. Vrstva pod ňou obsahuje našu mentálnu a emocionálnu životnú silu. Pod ňou ležia jemnejšie psychické energie a tesne pri tele sa nachádza najjemnejšia energia, ktorá zodpovedá za naše spirituálne zdroje. Tieto vrstvy nie sú navzájom oddelené, ale plynule prechádzajú jedna do druhej.
Svetelný kokón obsahuje archív našich osobných spomienok, tráum, zážitkov a rán aj z minulých životov. Tieto spomienky sú v ňom zaznamenané so všetkými detailmi formou „odtlačkov“. Villoldo ich pripodobuje k počítačovým programom, ktoré keď sú aktivované, vedú nás k istým zvyklostiam, vzťahom, presvedčeniam, nehodám a chorobám, ktoré zodpovedajú prapôvodnému poraneniu. Takto sa náš príbeh stále znova opakuje.
Fyzické traumy sa zapisujú do vonkajšej vrstvy svetelného kokónu, emocionálne do vrstvy pod ňou, odtlačky duše vo vrstve pod touto a spirituálne odtlačky v spodnej vrstve. Odtlačky v našom svetelnom kokóne predurčujú náš život – cez ne priťahujeme isté udalosti, ľudí alebo skúsenosti. Nútia nás znova a znova opakovať bolestivé skúsenosti, kým si nenájdeme spôsob, ako tieto skúsenosti navždy „vynulovať“.
Svetelný kokón je naše energetické telo. Obsahuje šablónu pre to, ako budeme žiť, starnúť, chorieť či umierať. Ak v ňom niet odtlačku pre chorobu, z každého onemocnenia sa veľmi rýchlo vystrábime. Naopak, ak máme v ňom odtlačok pre istý typ onemocnenia, potlačí náš svetelný kokón náš imunitný systém tak, že sa z choroby budeme dostávať len veľmi ťažko. Ak však odstránime negatívny odtlačok, ktorý za chorobu zodpovedá, vyliečime sa rýchlo a zmenšíme pravdepodobnosť, že ešte niekedy na túto chorobu ochorieme.
Poqpo
Tvarom vyzerá svetelný kokón ako svietivý torus s uzučkým kanálikom v strede. Inkovia tejto podobe hovoria popo (alebo poq´po), svietivá bublina. Po vonkajšej strane tejto bubliny prebiehajú energetické silové čiary, ktorým Inkovia hovoria ceke, podobné na zemské meridiány a zhodné s akupunktúrnymi meridiánmi. Pod nohami a nad hlavou je napojený svetelný kokón na naše telo. Navonok je svetelný kokón napojený na Univerzálnu Energetickú Sieť, ktorú Inkovia nazývajú texemuyo. Cez ňu sme sústavne spojení s Univerzálnou Energiou a s ostatnými vecami a bytosťami tohto vesmíru.
V našej pretechnologizovanej spoločnosti už množstvo ľudí nie je napojených na texemuyo, ale existujú akoby vo vzduchoprázdne. Sťažujú sa na únavu, odtrhnutosť a osamelosť. To sú symptómy, že sa naše energetické telo nedopĺňa Univerzálnou Energiou z texemuyo. Rýchlu odpomoc urobí kontakt s prírodou, so zemou a rastlinami, ale nie je to všeliek.
Čakry
Ďalším prvkom anatómie energetického tela sú čakry. Čakry nie sú len čisto indický prvok, ale sa nachádzajú aj v iných šamanských tradíciách.
Každý živý tvor má čakry – dokonca aj stromy. Čakry prebiehajú pozdĺž chrbtice u zvierat a ľudí, ale u stromov sú pohyblivé, pretože stromy nemajú chrbticu. Môžete skúsiť ohmatať kôru stromu – tam, kde pocítite mravenčenie, tam sa nachádzajú čakry stromu. Môžeme ich vziať do oboch rúk (sú veľké asi ako melón) a ak ich rozvibrujeme (napríklad slabým poklepaním), môžeme sa „napojiť“ na strom.
Pomocou čakier vnímame svet. Lásku vnímame srdcom a čakrou s ním spojenou, sexualitu, strach a nebezpečenstvo vnímame bruchom (keď sa dostaneme do stresu, dostaneme do brucha kŕč), porozumenie vnímame čelom.
Potiaľ Villoldo a ja dodávam čosi z čínskych bojových umení: zistilo sa, že podobné bunky ako v mozgu máme aj v črevách. Preto Číňania majú sídlo „druhej pozornosti“ v bruchu – keď vyprázdnime hlavu od vnútorného dialógu a odovzdáme „kontrolu“ do brucha, „myslí“ naše brucho miesto nás – je v ňom usídlená aj intuícia. Toto je informácia, ktorú mám overenú – keď niekedy nájdem niečo, čo bude dôležité pre moju budúcnosť, dostanem taký zvláštny pocit do brucha (myslím, že sa tomu hovorí „motýle“). Vtedy viem, že vec je dôležitá, hoci neviem, prečo a na čo mi bude.
Východné tradície obmedzujú čakry na ľudské telo, ale v šamanizme vychádzajú z čakier svietivé nitky, takzvané huasca, ktoré siahajú ďaleko za telo a sú poprepájané so stromami, riekami, kopcami, lesmi. Tieto huascas nás spájajú s miestom, kde sme sa narodili, kde žijeme, s našou minulosťou i našou budúcnosťou.
O čakrách viac v samostatnom článku.
Kotviaci bod
Naše energetické telo má ešte jednu zvláštnosť – kotviaci bod. Po anglicky sa volá assemblage point. Možno sa stretnete s názvom bod spojenia, ako to preložili v Théunovi Maresovi, ale ja si urobím svoju terminológiu – a tu je zdôvodnenie, prečo.
Kotviaci bod je energetická štruktúra v rámci svetelného kokónu, v ktorej dekódujeme všetky naše mimozmyslové vnemy od pocitu déja-vu (číta sa dežavü) cez predtuchy a nutkavé myšlienky. Je to energetický ekvivalent nášho fyzického mozgu, približne veľkosti grepfruitu (a predpokladám, že u hlupákov to bude asi len mandarínka alebo oriešok 😛 ). Pomáha nám spracovať tie informácie, ktoré bežnými zmyslami nevnímame. V ňom sa vytvára vnútorný obraz našej psychologickej a spirituálnej reality.
Kotviaci bod zodpovedá za naše interpretácie všetkého, čo sa nám dostane do cesty. Zbiera informácie cez čakry, dekóduje ich a číta svet energie a emócií naokolo. My tento obraz potom nazývame „realita“ a premietame ho na všetko a na každého, koho postretneme. V kotviacom bode máme uložené všetky naše filtre pre realitu, ktoré sa zakladajú na našej kultúre, pohlaví, veku, skúsenostiach, rodine a podobne.
Kotviaci bod je umiestnený v rámci nášho svetelného kokónu. Kým Castaneda hovorí, že všetko ľudstvo ho má umiestnený približne rovnako na chrbte medzi lopatkami, Villoldo tvrdí, že jeho umiestnenie je u rôznych ľudí rôzne a dokonca aj u nás sa posúva. (Tu sa prikláňam viac k Villoldovi, lebo ja ho mám vľavo vpredu pri hrdle, nie na chrbte medzi lopatkami.) Kotviaci bod je zameraný na interpretovanie istých „frekvencií“, ktoré sú podmienené hlavne našimi skúsenosťami. Ak tieto frekvencie nie sú naprogramované do nášho kotviaceho bodu, jednoducho ich nevnímame. Napríklad ak sme boli naučení, že aura neexistuje, nebudeme ju vnímať, hoci naše fyzické oko ju možno vidí, ale náš kotviaci bod pre ňu nemá vhodný interpretačný filter.
Kotviaci bod určuje, ako vnímame svet okolo seba a svoju rolu v ňom, Zodpovedá za všetko naše šťastie či nešťastie, za naše komplexy i predimenzované ego. V kotviacom bode sme „ukotvení“ v istom svete, istej realite s istými zákonitosťami a istými zážitkami (preto som si zvolila označenie „kotviaci“ bod). Sme obeť alebo agresor, sme víťaz alebo porazený. Ak nám táto realita nevyhovuje a chceme ju zmeniť, budeme musieť zmeniť naše vnímanie reality – a na to budeme musieť pohnúť kotviacim bodom. Ale o tom až na inom mieste.
Keby sme žili v dokonalej rovnováhe s prírodou, mali by sme kotviaci bod uchytený presne v ôsmej čakre, takých 15-20 cm nad našou hlavou. Tomuto miestu hovorí Villoldo „most“ – keď je kotviaci bod v tejto pozícii, všetky naše nastavenia sú „rekalibrované“ na ich pôvodné hodnoty.
Pretože však nežijeme v prírode, býva náš kotviaci bod posunutý na jednu stranu. Villoldo opisoval, že jeho kotviaci bod bol niekde nad jeho ľavým plecom. Môj kotviaci bod, ako som spomenula, sa zas nachádza vľavo od krku a keď som osobne dotknutá a emocionálne zaskočená, nachádza sa vľavo od srdcovej čakry. Postupne sa naučíme cítiť ho a posúvať ho do jednotlivých čakier, kde sa oboznámime s tým, aký typ informácií a vnemov môžeme od jednotlivých čakier získať.
Ak má niekto kotviaci bod v podobnej pozícii ako my, priťahuje nás. Ľudí, ktorí majú kotviaci bod v hodne odlišnej pozícii od nášho, nechápeme; ťažko s nimi vychádzame a považujeme ich za bláznov alebo hlupákov len preto, že nevidia a necítia to, čo my. Neuvedomujeme si, že naše vnímanie a cítenie je obmedzené našimi životnými skúsenosťami a presvedčeniami – a teda umiestnením nášho vlastného kotviaceho bodu!
Ale aby to nebolo celkom jednoduché, náš kotviaci bod sa môže nachádzať hocikde v našom svetelnom kokóne, ale vždy sa nachádza na energetickej rovine „ľudského sveta“. Vtedy vnímame realitu, ako sme na ňu navyknutí – stromčeky, rastlinky, nebíčko, zvieratká, prázdny žalúdok a prázdnu peňaženku… Ovšem existujú aj iné energetické roviny, ktoré nijako nesúvisia s ľudským svetom a pre ktoré vlastne nemáme slová a systémy, umožňujúce poznávanie a porovnávanie. Kým svoj kotviaci bod presúvame v rámci energetickej roviny ľudského sveta, mení sa naše videnie a vnímanie, ale ešte stále sme ľudia. Keď sa nám podarí premiestniť kotviaci bod do iných rovín mimo ľudského sveta, môžeme zmeniť svoj tvar, energiu, ba dokonca môžeme z tohto sveta celkom zmiznúť. Tomu sa už potom hovorí premiestnenie kotviaceho bodu a jeho následkom začíname vnímať svety, o ktorých sme dovtedy ani netušili, že existujú.