„Premýšľaš nad svojimi skutkami,“ povedal. „Preto musíš veriť, že tvoje skutky sú také dôležité, ako si myslíš, že sú, keď v skutočnosti nič z toho, čo robíme, nie je dôležité. Nič! Ale potom ak nič naozaj nezaváži, pýtaš sa, tak ako môžem žiť ďalej? Bolo by jednoduché zomrieť; to je to, čo hovoríš a veríš, pretože premýšľaš o živote, tak ako premýšľaš o tom, aké by bolo vidieť. Chcel si odo mňa, aby som ti to popísal, aby si ty o tom mohol premýšľať tak, ako premýšľaš o všetkom ostatnom. Všetko tvoje premýšľanie ti však nepomôže vidieť, takže ti neviem popísať, aké je to, vidieť. Tak zas chceš, aby som ti popísal dôvody pre môj kontrolovaný úlet, a ja ti na to môžem len povedať, že kontrolovaný úlet je veľmi podobný videniu; je to niečo, o čom nemôžeš premýšľať.“
Carlos Castaneda
Na tento úryvok budeme potrebovať asi pár vysvetlení. Prvé z nich je, že ujko Juan 😉 sa nezdráha popisovať jedno ani druhé preto, že sa to popísať nedá, ale preto, že Castaneda je „človek hlavy“ a keby dostal popis, tak sa s ním bude hrať v svojej hlave a potom si bude myslieť, že mentálne porozumenie znamená, že to zvládol. Poznám to dobre zo svojej skúsenosti, pretože som tiež „hlavový“ typ a tak ma anjelskí nútili fungovať inak: nasáčkovali ma do situácie, nechali ma v nej konať, a oslavné vysvetlenie prišlo až potom. Mohli si byť istí tým, že to, čo som zažívala, bolo autentické, nie že to bolo niečo, čo som zažívala, pretože som vedela, že to existuje („hľadala a našla“). Neviem to povedať jednoduchšie… Niekedy, keď nejakú vec dostaneme popísanú/ukázanú/povedanú, tak máme tendenciu vo všetkom ostatnom vnímať prednostne ju. Ako podľa toho vtipu: keď držíš v ruke kladivo, všetko začína vyzerať ako klinec. Keď máš vysvetlenie, všetko začína vyzerať ako presne tá situácia, v ktorej ho môžeš uplatniť.
Druhé vysvetlenie sa týka „kontrolovaného úletu“. Je to stav, kedy prostrediu niečo hráme bez toho, aby sme sa s tým vnútorne identifikovali. Celý môj život je jeden takýto kontrolovaný úlet. V detstve som sa naučila, že ľudia sú dôležití, hoci ma nikdy ani najmenej nezaujímali. A tak som sa celý život zaujímala o ľudí a ich problémy, hoci ma vôbec nezaujímali. Vypestovala som si tak toľkú mieru cynizmu, že by som mohla predávať na tony.
Vy to možno budete lepšie poznať ako hru „vy jste mistr, pane mistr“. Zapchá sa vám v kuchyni výlevka a zavoláte si majstra, aby to opravil. A aby majster pracoval spoľahlivo a profesionálne, stojíte pri ňom a híkate nad každým jeho pracovným krokom, ako mu to ide a ako vie, jak sa taký odtok čistí… On vypína hruď, natriasa períčko a robota mu ide od ruky a vy dostanete, čo potrebujete – opraví vám výlevku. Celý čas ste mu hrali obdiv, pretože sa to od vás očakávalo, aby robil poriadne. 😛 Kontrolovaný úlet. Úlet/predstieranie, ktoré máte plne pod kontrolou preto, že sa s rolou, ktorú hráte, ani na okamih neidentifikujete. V psychológii sa tomu, tuším, hovorí „plne funkčný sociopat“ 😉 .
Otázky:
- Ako je to u vás s premýšľaním? Ste tiež „človek hlavový“? Stačí vám pocit, že mentálne chápete, bez toho, aby ste si to potrebovali „ošahať“?
- Všimli ste si, že keď ste o veciach premýšľali, boli oveľa jasnejšie, čierno-belšie, než potom v realite boli? Že ste v hlave urobili rozhodnutie a nakoniec ste mali problém v realite ho zrealizovať len preto, že veci odrazu neboli také jednoznačné?
- Stalo sa vám už, že ste niečo považovali za niečo, čo to nebolo – len preto, že ste očakávali, že to bude ono?