Posledná časť kapitoly o vzťahoch od Evy Pierrakosovej:
Býva ťažké porozumieť tomu, že človek si sústavne vyberá objekt lásky taký, ktorý má podobné negatívne prejavy ako jeden z rodičov alebo obaja. Ale… má daná osoba skutočne tie prejavy – alebo je to len vec našej projekcie a toho, ako ten druhý na tú projekciu reaguje?
Môže to byť oboje a môže to byť len jedno z toho. Vo väčšine prípadov to býva kombinácia oboch. Podvedome hľadáme na potenciálnych partneroch určité aspekty, ktoré sú podobné na našich rodičov. Ale existujúce podobnosti potom ten, kto znovuinscenuje svoje staré bolesti, zo svojej strany zosilňuje. To znamená, že vybraný partner má nejaké kvality podobné s našimi rodičmi. Nemusia sa prejavovať, môžu byť len latentné – podvedomie ich vycíti z jeho/jej prejavov. Ale potom náš vlastný postoj tieto kvality vytiahne na povrch – vďaka vnútornému problému, ktorý sa prostredníctvom partnera snažíme vyriešiť. Začneme sa správať tak, aby sme v partnerovi vyprovokovali reakcie podobné na tie rodičovské. Pritom to robíme podvedome – vôbec si neuvedomujeme, že v tom druhom provokujeme reagovanie istým spôsobom.
Každý človek má komplexnú osobnosť, pozostávajúcu z mnohých faktorov/kvalít. Z týchto niektoré sa skutočne môžu podobať na tie, ktoré mali naši rodičia. Najvýraznejšia môže byť tá istá nevyzrelosť lásky, problém milovať bez výhrad (alebo neschopnosť milovať). Už to samé je dostatočne silné na to, aby to vyprovokovalo tú istú situáciu z minulosti.
Váš partner nemusí reagovať na iných tak, ako reaguje na vás, pretože to vy ho sústavne provokujete k istému spôsobu reagovania, ktoré obnovuje podmienky podobné tým z vášho detstva, aby ste ich mohli ošetrovať. Váš strach, vaše sebatrestanie, vaša frustrácia, vaša zlosť, vaša nepriateľskosť, vaša neochota dávať lásku a uznanie, všetky tieto aspekty vášho vnútorného dieťaťa sústavne provokujú toho druhého a podporujú tým jeho reakciu z tých častí jeho osobnosti, ktoré sú rovnako nedospelé a slabé ako tie vašich rodičov.
Teraz ale vzniká otázka, ako vo vzťahu zistiť, kto koho vlastne provokuje. Provokujem ja toho druhého? Alebo reagujem na jeho provokáciu?
Ale… je dôležité, kto koho provokuje, keď obaja na seba vzájomne reagujú? Len čo začnú, je to uzavretý kruh, reťazová reakcia, ktorá sa postupom času stupňuje. Preto je rozumné začať tým, že nájdete svoje vlastné provokácie, ktoré pokojne môžu byť reakcia na skryté alebo zjavné provokácie toho druhého. Len čo ich nájdete, uvedomíte si, že vy provokujete preto, lebo provokuje ten druhý, a on zas len reaguje na vaše provokácie.
Máte šancu v tomto bode s tým prestať. Zmení sa totiž vaše vnímanie súčasného poranenia – prestáva byť katastrofické, prestáva pri ňom „ísť o život“, pretože v podstate je to len večné ča-ča s tým druhým. On robí krok, vy robíte krok, on robí ďalší… a tak ďalej. Donekonečna. Ale máte možnosť zareagovať inak, nie svojím predprogramovaným poranením – a bolesť sa začne zmierňovať. Zmierni sa nutkanie reprodukovať poranenia z detstva. Stanete sa otvorenejšími, budete menej dobiedzať do toho druhého, on bude menej reagovať a bude vás menej provokovať.
Len čo si uvedomíte, ako si s tým druhý vzájomne robíte zle, vymaňujete sa z pocitu viny a izolácie, ktorý v sebe nosíte. Ľudia večne lietajú medzi pocitom viny a obviňovaním iných z nespravodlivosti. To preto, že vaše poranené vnútorné dieťa má pocit, že je uzavreté v svojom vlastnom svete a v svojom poranení výnimočné, nepodobné na hocikoho iného. Ale ak si všimnete vzájomné ča-ča provokovania, odrazu zisťujete, že ten druhý je rovnako izolovaný v svojom prežívaní a presne tak isto bezradný a bezmocný v svojom poranení ako vy. Tým, že začnete ošetrovať svoje vlastné provokácie, vytvárate preňho priestor, aby si začal ošetrovať on tie svoje.