A potom sa to stane… Jedného dňa sa zobudíš a si v tom mieste. Si v mieste, kde sa všetko cíti v pohode. Tvoje srdce je pokojné. Tvoja duša žiari. Tvoje myšlienky sú pozitívne. Tvoja vízia je jasné. Si v mieri: v mieri s tým, kde si bol, v mieri s tým, cez čo si …
Čo všetko si si dodnes ešte neodpustil? Či ťa ešte sužuje, za čo sa hanbíš, čo dodnes ešte ľutuješ?
Nemci majú také príslovie/porekadlo, že „dávať je požehnanejšie ako brať“. Neviem, ako sa to povie po slovensky, ale tu je k tomu úvaha od Roberta Betza, ktorá stojí za to:
Nie si zavrznutý v mŕtvom bode. Jednoducho sa len pridržiavaš istých vzorcov správania, pretože v minulosti ti pomohli. Dnes ti však tieto vzorce skôr škodia ako pomáhajú. Dôvod, prečo sa nedokážeš pohnúť vpred, je, že uplatňuješ staré postupy na novej úrovni svojho života. Zmeň postupy, ak chceš iný výsledok.
Nepokaz si dobrý dnešok vracaním sa k zlému včerajšku. Vykašli sa naň.
Poznáte to, že sa niekedy správate spôsobom, ktorý vám samým je nepríjemný – ale nedokážete s tým prestať? Alebo že upadáte znova a znova do zlozvyku a neviete z neho von?
Obvykle býva otázka čo, ak… pre nás veľmi negatívna. Sme zvyknutí, že sa spája s ťahmi nášho „veľkého brata“ odsabotovať náš prienik do neznámeho, nového – a možno šťastnejšieho. 🙂
„Vďačnosť je prístup,ktorý dokáže vytvárať oveľa väčšiu pohodu vo vašom živote. Ale čo robíte, keď ste v takej nepohode, že neviete myslieť na nič iné? Máme pre vás užitočný tip. V každej vete jednoducho nahraďte „musím“ slovom „idem“ alebo „mám šancu teraz“.
Prestaň sa nenávidieť za všetko to, čo nie si, a začni sa milovať za všetko, čo už si.
Niekedy, keď naokolo nastane temno, môžeš si pomyslieť, že ťa pochovali. Ale možno ťa len zasadili… Kvitni.