Len čo niečo vypustím z úst, dávam v tom súčasne aj správu o sebe. Každá správa obsahuje (aj) isté sebavyjadrenie. Tým pádom sa každé slovo stáva priznaním a každé vyjadrenie sa stáva ukážkou našej osobnosti. Toto sebavyjadrenie prebieha viac alebo menej vedome a môže byť hlboké alebo plytšie, obsažné alebo menej obsažné, skryté alebo zjavné – ale nemôže nebyť.
Najprv začneme tam, kde to bolí najviac – na tom, že sme odkázaní na reakciu prostredia, aby potvrdilo našu vlastnú hodnotu. A preto keď ideme vyslať prijímateľovi nejakú správu, ešte než s tým začneme, v našom vnútri vyvstane obraz prijímateľa a jeho natrčeného ucha: „Ako budem vyzerať v očiach toho druhého?“
Strach zo sebavyjadrenia spočíva na tom, že vopred u iných predpokladáme negatívne posúdenie seba a toho, čo ideme povedať. Európske prieskumy ukazujú, že náš život je až príliš sústredený okolo otázky „Ako ma vidia ostatní?“ Mnohí ľudia majú doslova strach z toho, že niečo nebudú vedieť, pretože táto „nevedomosť“ by sa dala vykladať aj ako slabosť. Dôsledkom je často premúdrelé obkecávanie bez nejakého hlbšieho zmyslu, len aby nevzniklo podozrenie, že sme „nevedomí“… Aj pri kontaktoch s inými, hlavne pri hľadaní partnera, sa často prejavuje výrazný strach otvoriť sa, pretože ten druhý by mohol predsa odhaliť moje slabé stránky… Len toho o sebe nepovedať priveľa, inak by si ten druhý mohol vytvoriť zlý obraz o našej osobnosti!
Strach sa prejavuje obvykle silným tlkotom srdca. Tento tlkot je, biologicky vzaté, určený na to, aby napumpoval viac krvi do svalstva pre prípad ohrozenia, ak by mozog vyhlásil stav ohrozenia typu útek alebo útok. Ale prečo mávame tlkot srdca aj vtedy, keď máme prezradiť o sebe niektoré osobné veci? Odpoveď znie: cítime to ako ohrozenie nášho pocitu sebahodnoty. Si taciusses, philosophus manisses. Inými slovami: keby si bol držal jazyk za zubami, ešte dnes by ťa mali za múdreho. 😕
Korene strachu zo sebavyjadrenia ležia už v ranom detstve. Sú výsledkom nevyhnutného stretu detskej osobnosti so spoločnosťou.
Stret so spoločnosťou prebieha na dvoch úrovniach. Tá prvá vyplýva z toho, že do života bezprostredného, ničím nespútaného dieťaťa zasiahnu spoločenské normy. Každé dieťa zažíva, že niektoré jeho želania a svojráznosti sú nezosúladiteľné so spoločenskými normami typu poslúchať, nenárokovať si veľa, podriadiť sa, nič nepokaziť, potláčať hnev, neprejavovať sexualitu a podobne. Najčastejšie ho s týmito normami oboznamujú jeho rodičia, ktorí mu cez odmenu a trest, cez dávanie alebo uberanie lásky vovychovávajú strach pred svojím nemilovaným Ja. Dieťa veľmi rýchlo zistí, že časť jeho osobnosti je neželateľná a „zlá“ a „nedovolená“ a nájde si spôsob, ako toto „zlé“ na sebe skryť pred očami iných. Psychológia tu hovorí o potláčaní častí osobnosti, ktoré v extrémnom prípade vedie k rozštiepeniu osobnosti (angl. multiple personality) a v Amerike, kde sa s psychickými poruchami narába oveľa benevolentnejšie ako v Európe, sú známe aj prípady ľudí so 100 potlačenými osobnosťami, o ktorých nevedeli a ktoré kedy-tedy preberali kompletnú kontrolu nad telom!
Strach dieťaťa z nemilovaných častí svojej osobnosti je oprávnený a ak nie je neurotický, vedie dieťa k prispôsobeniu sa a potlačeniu tých „zlých“ častí osobnosti. V tomto procese sa z rodičov stávajú Sudcovia, v očiach ktorých treba obstáť, ak sa chce dieťa dopracovať k šťastiu a pocitu sebahodnoty. A tak sa dieťa naučí, že len isté pocity, myšlienky a správanie mu prinesú súhlas Sudcu a tie druhé, „zlé“ že treba potlačiť a skryť pred inými.
V tomto bode však dochádza ešte k jednému: dieťa si po čase osvojí posúdenia svojich Sudcov, uverí im (to sú tie ruizovské „dohody“). Teraz už potlačené pocity alebo nutkania nepotrebujú nijakého externého Sudcu na to, aby sme ich potláčali – miesto toho v nás automaticky začnú vyvolávať pocity previnenia a zahanbenia. Odteraz už sme sa svojím Sudcom stali my sami.
No tak fajn. Sme sami sebe Sudcom. Ale my tohto vnútorného Sudcu navyše ešte premietame navonok (hovorí sa tomu projekcia) – do ľudí okolo nás, a to hlavne do tých, ktorí majú nejakú podobnosť s našimi pôvodnými Sudcami. Okamžite začneme podozrievať, že sa nás snažia zhovadiť – a to vďaka tým zvláštnostiam, ktoré sami na sebe považujeme za zahanbujúce alebo nevyhovujúce!
Vďaka tejto ustrašenosti, ktorú máme od detstva, precitlivelo reagujeme na každého človeka, ktorý k nám pristúpi s trestajúcim alebo vyčítavým gestom.
Druhá úroveň stretu so spoločnosťou je daná tým, že dieťa je malé, nezorientované, bezmocné a nedokáže dostáť spoločenským predstavám o výkonnosti. Cíti sa znevýhodnené v svete dospelých. Snaží sa získať istotu napodobňovaním v detských hrách, neskôr nosením maminých/otcových vecí a vyzeraním ako oni. Dieťa vidí svoju bezmocnosť a nedokonalosť a nutne dospieva k názoru: „Taký nedokonalý, aký som, sa nemôžem iným ukázať!“ Vďaka tomuto je komplex menejcennosti prakticky deťom „vrodený“.
Keď sa dieťa cíti želané a akceptované, čoskoro si vytvorí zdravý pocit sebahodnoty. Často však príliš starostlivý, ochranársky a rozmaznávajúci štýl výchovy vedie k tomu, že dieťa získa dojem, že samo bez ochrany za veľa nestojí. Rovnako zaostávanie v škole alebo zaostávanie voči súrodencom môžu v ňom vyvolať pocit menejcennosti.
Čím silnejšie je rozvinutý komplex menejcennosti, o to väčšie nutkanie cítime vykompenzovať ho a nejakým spôsobom nafúknuť našu hodnotu. Začíname robiť rôzne pokusy, aby sme „vylepšili“ svoj obraz v očiach iných – začneme si stavať „výkladnú skriňu“.
Vedie to však k vzniku iného strachu – strachu z odhalenia. Čím silnejší je komplex menejcennosti u človeka, tým viac:
- si fantazíruje iných ľudí do roly prísneho Sudcu, v očiach ktorého musí obstáť
- aj neškodné situácie (napr. hazardné hry, intímita) zažíva ako istú svoju „skúšku charakteru“
- vidí v tom druhom rivala a bojí sa prehry v súťaži o uznanie a prestíž.
Je svet Sudcov a rivalov len produkt fantázie?
Dôležité oblasti života ako škola či práca sú zariadené tak, že v nich nutne vzniká strach zo sebavyjadrenia: sú vybudované na princípe porovnávania výkonnosti a na rivalite. Napríklad žiak v škole je skutočne obklopený Sudcami (=učitelia) a Rivalmi (=spolužiaci) a musí byť „dobrý“; ba viac, musí byť lepší ako ostatní!
S týmto osobným pozadím musíme chápať, že vysielateľ správy sa vždy tak trochu obáva, ako bude prijaté jeho sebavyjadrenie, a tak časť jeho energie vchádza do formulovania tohto sebavyjadrenia. K dispozícii má mnoho postupov, ktoré sa delia do troch hlavných skupín:
- imponovacie techniky
- fasádové techniky
- sebaznižovacie techniky.
Imponovacie techniky
Imponovacie techniky spredvádzajú našu „peknú“ tvár a sú zamerané na získanie obdivu a ovácií. Človek používajúci tieto techniky sa producíruje: natriasa períčka, sám seba okiadza, vyťahuje sa, kekeší sa, robí dojem… Jazyk má hodne obrazov pre toto správanie. Vysielateľ správy však má problém – v spoločnosti sa považuje za neokrôchané producírovať sa a dosiahol by práve opačný efekt, keby seba chválil. Takže to musí robiť nenápadne.
Nenápadnosť sa dosahuje tým, že tieto sebaokiadzacie techniky sa pripoja k nejakej vecnej správe. Najčastejšie sa to prejavuje ťažko zrozumiteľnou, odbornou hatmatilkou. Ťažko zrozumiteľné slová neslúžia na prenos správy, ale na vyzdvihnutie hovoriaceho („Nerozumiem síce ani slovo, ale istotne je to múdry muž!“)
Iná technika spočíva v tom, že vysielateľ „mimovoľne“ do správy zabuduje vyjadrenia, ktoré zvyšujú jeho hodnotu; celkom mimochodom o sebe púšťa informácie, ktoré slúžia posilneniu jeho imidžu: „To, čo spomínate, vždy hovorieval aj môj priateľ Einstein – ovšem pravdu povediac, ja to vidím trochu inak…“ Alebo „Na IQ sa nedá veľmi spoliehať. Moje je vraj 131, ale niekedy sa správam ako ukážkový blb.“ Toto sú zjavne príspevky „k veci“, ale hlavná správa leží v rovine sebavýpovede a znie: „Pozerajte sa, kto som, čo mám, čo dokážem!“
Ďalšia technika je hľadanie výhody svojho „domáceho“ územia. To značí zaviesť rozhovor do oblasti, o ktorej môžem porozprávať veľa múdreho, teda kde sa cítim „doma“.
Snaha o vyvyšovanie sa ukazuje tak v obsahu, ako aj vo forme. Rozprávajúci rád porozpráva príbehy zo svojho života, z ktorých vychádza, aký úžasný je. Väčšinou v nich vystupuje v roli hrdinu. Tu je imponovacia správa v obsahu. Vo forme imponovacia správa spočíva, keď formuláciami rozprávajúci sám seba vyzdvihuje nad sivú masu: tam, kde iní jedia, on stoluje, tam, kde iní rozprávajú, on komunikuje, tam, kde iní hovoria, on sa vyjadruje.
Fasádové techniky
Fasádové techniky sa zameriavajú na to, aby ukryli pred zrakmi ostatných tie menej „pekné“ stránky osobnosti. Motivované sú strachom z neúspechu.
Jedna zo základných fasádových techník je mlčanie. Keď mlčíme, nemôžeme nič pokaziť. Preto sa napríklad žiaci vyhýbajú kladeniu otázok k preberanej látke („A čo keď ma bude považovať za hlupáka?“)
Najbežnejšia fasádová technika je to, čomu hovorím „výkladná skriňa“ a Schulz von Thun to nazýva „fasáda“. Spočíva v tom, že nevidíme skutočného človeka, ale len fasádu/výkladnú skriňu, ktorú si vyhotovil pre nás a zvyšok sveta. On sám žije za ňou a v našom svete sa pohybuje len ako umelo vytvorený avatar – vyzerá tak, správa sa tak, koná tak, hovorí tak. Všetko je to len „akoby“ a niet za tým substancie.
Pri sebavýpovedných správach je dôležité pýtať sa: Pramení to, čo hovorím, z môjho vlastného prežívania, myslenia a cítenia? Prichádza to „zvnútra“, alebo je to len povrchné žvatlanie, hoci to vyzerá „fundovane“ a „objektívne“?
Fasáda slúži predovšetkým ukrytiu všetkého, čo sami považujeme za „nepekné“ a „nevhodné“, čo ohrozuje náš pocit sebahodnoty. Voľne podľa hesla: Neukázať žiadne slabiny, žiadne city! A tak sa niekedy cítime ukrivdení, osočení, urazení alebo vyhraničení, ale nedávame to najavo; srdce sa mi ide od strachu odtrhnúť, ako silno tlčie, ale tvárim sa ako stelesnenie pokoja; ide ma rozhodiť od jedu, ale tvárim sa pokojne a nezúčastnene. Do istej miery za tieto fasádové techniky vďačíme našej kultúre, ktorá napríklad hlása, že muži nesmú prejavovať city a mať problémy a ženy nesmú vedieť zaparkovať medzi dve autá. Tým ich učíme tieto veci potláčať.
Skrývanie vnútorných stavov nie je len taktický manéver. Veľmi často tieto pocity už nie sú vnútri citeľné a vystopovateľné. Keď človek v detstve nesmel vyjadrovať isté pocity (napr. bolesť), tak ich v sebe uzavrel a zabetónoval (moja obľúbená technika. 😕 – nosím v sebe viac betónu ako všetky diaľnice tohto sveta!). Prežiť mohla len tá „pozitívna polovička“, ktorá odrážala očakávania okolia. Tá druhá polovička bola v dospelosti uzavretá – „uzáver“ spočíva čiastočne z chronicky napätého svalstva (tzv. exoskelet) či plytkého dýchania. S redukovanou emocionalitou sa síce dá prežívať, ale nie žiť. Aj keby sme hneď odstránili bariéry, mohlo by to byť nebezpečné – podobne ako výbuch jadrového reaktora. Preto je rozumné postupovať malými krokmi a uvoľňovanie bariér si postupne dávkovať.
Práve táto technika nám ukazuje korene ľudskej neľudskosti. Vedie totiž k tomu, že nemilosrdný boj s našimi potláčanými súčasťami premietneme na ostatných ľudí (projekcia) a vinu hľadáme vždy u tých druhých a diabla vyháňame z nich.
Človek s fasádou používa neosobné vety s „človek“ alebo „jeden“, aby obsah odosobnil. Napríklad nepovie „Hnevám sa, pretože som musel dlho čakať!“ ale povie „Keď človek musí dlho čakať, nahnevá ho to.“
Ďalším obľúbeným nástrojom sú my-vety. Ak sa chce vyhnúť osobnej výpovedi, nahrádza „ja“ vo vetách slovkom „my“, aby sa osobne neexponoval.
Otázky majú často za úlohu odvrátiť pozornosť od vyjadrenia vlastnej mienky a miesto toho k sebavyjadreniu vyprovokovať toho druhého. Napríklad sa stretnú dve kamarátky a jedna druhej sa pýta „To prečo si si kúpila tie šaty?“, pričom skutočná výpoveď znie „Tie tvoje nové šaty sa mi vôbec nepáčia!“
Anonymné vety, ktoré miesto „ja“ používajú nejakú neurčitú osobu. Miesto „Nudím sa!“ povie „Je tu nuda!“ Krásny príklad sa nachádza aj vo včerajšom článku: „Na základe čoho sa vyvinulo takéto vyjadrenie?“ Je to gramaticky úplne neprirodzená konštrukcia a táto tu má za účel nie skryť osobnosť hovoriaceho, ale odosobniť toho, koho sa pýta – tým, že s ním hovorí ako s „on“. Toto sa kedysi používalo v starej šľachte, ktorá so sluhami nehovorila priamo, ale o nich hovorila v tretej osobe… 🙂
Jedna z najrozšírenejších techník sú tzv. ty-správy, kedy vysielateľ svoje vnútorné pocity povie vo forme výpovede o tom druhom ako jeho priame obvinenie: „Musíš mi stále skákať do reči? Mal by si ísť do nejakého kurzu bezproblémovej komunikácie!“ miesto „Štve ma, keď ma prerušujú, pretože mám pocit, že ma neberú vážne.“
Ty-správy sú nesmierne silná zbraň… Útočia na sebahodnotu počúvajúceho.
Sebaznižovacie techniky
Sebaznižovacie techniky demonštratívne znižujú vlastnú hodnotu človeka. Človek sa tvári ako slabý, bezmocný a bezcenný.
Niekedy ľudia tieto správy vypúšťajú jednoducho preto, že očakávajú, že im budeme protirečiť. Chcú si od nás vynútiť kompliment. Oveľa častejšie však je, že keď sa niekto znižuje, vyhýba sa tým útokom niekoho, koho považuje za „silnejšieho“. Alebo očakáva, že naňho budeme pozerať menej kriticky a nebudeme od neho očakávať zázraky – teda že sa nebude musieť namáhať (toto robia hlavne deti).
Za kvalitu správy zodpovedá vysielajúci
Nie je dobré byť v kuse autentický (=ako mi zobák narástol) a vybíjať si svoje osobné besy na spolublížnych s odôvodnením, že „veď ja som len autentický a čo ty s tým urobíš, je už tvoj problém!“
K autentičnosti patria dve veci. Tá prvá je schopnosť celkom jasne poznať svoje vlastné pocity, motivácie a myšlienky. Tá druhá je to, čo cítim, aj jasne vyjadriť. K „jasnému vyjadreniu“ patrí aj to, že veci poviem tak, aby u toho druhého nastal príjem. Jeho „prijímač“ nemusí byť totiž nastavený práve na moju vlnovú dĺžku – ani na to, čo vysielam, ani na to, ako to vysielam. Preto si potrebujeme predstaviť, ako ten druhý bude počuť to, čo sa chystám vyslať. Nie všetko, čo je skutočné, chcem aj povedať; ale všetko, čo hovorím, musí byť skutočné.
Keď hovorím, svoju správu potrebujem prispôsobiť celkovej situácii, môjmu vnútornému rozpoloženiu, typu nášho vzťahu, vnútornému rozpoloženiu počúvajúceho a svojmu vlastnému cieľu (teda tomu, čo tou správou chcem dosiahnuť). Účinok správy postavím vyššie ako sebavyjadrenie.
Rady, ako sa posunúť dopredu
Ruth Cohnová dáva zopár rád, ako sa posunúť smerom k bezproblémovej a autentickej komunikácii:
- Hovor vždy od seba a za seba; používaj „ja“ a nie „my“ alebo „sa“.
- Keď sa pýtaš, povedz, prečo sa pýtaš a čo tvoja otázka pre teba znamená. Hovor sám od seba a nenúť toho druhého, aby musel dosondovávať otázkami.
- Buď autentický, ale selektívny. Vyjasni si, čo si myslíš a cítiš, a vyberaj, čo povieš a urobíš.
- Zdrž sa tak dlho, ako to len ide, interpretácií. Miesto toho hovor o svojich osobných reakciách.
- Venuj pozornosť príznakom svojho tela – často vie viac ako náš rozum.
Zo staršieho článku na Eprakone
Úloha k textu:
- Našli ste sa v niečom?
- Čo z toho robievate?
- V akých situáciách?
- Čo (=aký pocit) tým získavate?
- Aký stupeň kontroly máte nad tým, či sa tak zachováte alebo nie?