Dnes maličký výcuc z Evy Pierrakosovej, ktorý som si čítala včera a dnes ráno. Išlo o tézu, že ak chceš niečo dostať, musíš sa toho najprv vzdať.
Náš problém je v tom, že pričasto presúvame napĺňanie našich potrieb navonok, na tých druhých. Aby boli ochotní, musíme sa im prispôsobovať a ukazovať im tvár, kedy nemôžu povedať „nie“. Stávame sa závislí na ich reakcii. Ale súčasne tým, že sa (niekedy veľmi skryto, napr. bezmocným klipkaním očí) od nich dožadujeme, aby nám napĺňali našu potrebu, na nich emocionálne besne tlačíme – a často ich od seba preto odpudzujeme, hoci ich pri sebe potrebujeme.
Teda: myslíme si, že ich potrebujeme. Je to naša mantra.
„Keď žijete v starých vzorcoch závislostí, nútite iných, aby robili to, čo chcete vy. Takže máte dve donucovacie sily [=naše prispôsobovanie sa im + náš tlak na nich, aby dávali]. To vás oslabuje a vyvoláva to vo vás záplavu negatívnych emócií.“
No a predstava, že ak chceme, musíme sa toho najprv vzdať, sa opiera o to, že ak si chceme niečo naplniť, musíme sa najprv vzdať predstavy, že nám to bude napĺňať niekto iný, konkrétny. (Mimochodom, do New Age ezoteriky sa to dostalo ako princíp zhmotňovania „praj si a potom to pusť k vode“.) Kým sa tej predstavy budeme držať, budeme sa od sveta dožadovať, aby vyhovel našim potrebám a predstavám. Takto to vyzerá ešte OK, ale nechajte ma preinterpretovať to, aby tá absurdnosť vyskočila: Žiadame od zvyšku sveta, aby patrične upravil svoje vlastné predstavy, očakávania i správanie tak, aby sa to hodilo nám a nemuseli sme pohnúť zadkom.
🙂
V ďalšej kapitole potom Pierrakosová začína s krízou ako spirituálnym prejavom vymanenia sa zo závislostí (a tým aj tejto dvojitej):
„Ak ego, tá časť nášho vedomia, ktorá ovláda vôľu, vzdoruje zmene, vznikne kríza, aby umožnila štruktúram meniť sa. Kríza znamená úpravu existujúcich štruktúr do novej podoby. To môže prebiehať v podobe bolesti, ťažkostí, otrasov, neistoty alebo len obyčajných pochybností, ktoré vznikajú, keď sa pustíme novými cestičkami po tom, ako sme sa vzdali tých starých. Kríza je hocijaký pokus zrušiť staré štruktúry založené na falošných interpretáciách – a teda na negativite. Otriasa zabehanými, zabetónovanými zvykmi, aby urobila cestu pre nový rast.“
A hlavná téma: „Musím zomrieť na to, aby som žil?“ Nuž, áno. Časť z nás (=falošná závislosť) potrebuje zomrieť, aby sme mohli začať žiť (=bez strachu a z vlastných síl).
Otázka:
Ak máte v sebe nejaké závislosti – ako by vyzerala ich interpretácia po týchto riadkoch? Ktoré „falošné interpretácie“ udržiavajú nažive a funkčné? Čo potrebujete na sebe upraviť/zmeniť/zrušiť, ak sa chcete danej závislosti zbaviť?