Každý z nás má v živote oblasti, v ktorých niečo potrebuje zmeniť, kde chce mať viac alebo chce, aby veci boli inak. Normálne, keď sa zaoberáme zhmotňovaním (alebo vedomým utváraním nášho života), tak si nejakú oblasť vyberieme a začneme robiť opatrenia, aby sme sa v nej pohli dopredu.
A nie vždy sa nám to podarí.
To preto, že naše potreby sú dvojakého charakteru: skutočné a falošné. Skutočné potreby sú reálne – sme smädní a potrebujeme sa napiť. Kvapká nám na frizúru a potrebujeme zaliezť niekam, kde je sucho.
Ale okrem skutočných potrieb tu máme ešte tie falošné. Tie súvisia, ako aj inak, s naším detstvom a nenaplnenými potrebami počas detstva. Povedzme, že sme ako deti nedostali toľko bezvýhradnej lásky, koľko sme potrebovali. Rodičia chodili do práce, odsunuli nás do jaslí či k starej mame a nevenovali sa nám. Keď sme boli spolu doma, bývali unavení a niekedy podráždení. Ako dieťa sme vnímali, že sme nehodní toho, aby sa nám venovali naplno. Asi sme to aj dávali najavo a možno sme sa dozvedeli, že ak sa neprestaneme dožadovať ich pozornosti a neprestaneme do nich durkať, prestanú sa s nami rozprávať, dajú nás spať a budeme opäť sami.
To už je seriózny základ na to, aby si citlivejšie dieťa vypestovalo nejakú traumičku. Naša vtedajšia potreba bola veľmi reálna – dieťa bez starostlivosti rodičov býva v ohrození života. Potrebuje byť obklopené bytosťami, ktoré mu čítajú všetko z očí (pretože veď nevie dosť dobre hovoriť a vyjadrovať svoje potreby), ktoré jeho potreby postavia nad svoje vlastné a ktoré mu poskytnú potrebný komfort a pozornosť, aby sa cítilo bezpečné.
Ale dieťa vyrastie a do dospelosti so sebou berie poznanie, že malo potrebu, ktorú mu vtedy nenaplnili. Tak čo urobí ako dospelé? Pokúsi sa ju naplniť v dospelosti. Dožaduje sa od iných tej pozornosti a lásky, ktorú ako dieťa nedostalo. Chce si prichodiť dôležité, milované a bezpečné – a očakáva, že ľudia v jeho okolí mu to dajú.
Lenže… dnes už nie sme to dieťa, čo sme boli predtým. V ostatných oblastiach (fyzickej, mentálnej, psychickej) sme sa vyvinuli, „vyrástli sme“. Len v tej emocionálnej ešte stále nástojíme na tom, aby nám iní napĺňali niečo, čo sme potrebovali pred X rokmi. Týmto potrebám sa hovorí falošné. Sú to potreby, ktoré sme mali ako malé dieťa, traumatizovali nás a snažíme sa ich naplniť a „vynulovať“ ešte ako dospelí. A prečo „falošné“? Lebo ich nemáme my, dnešní dospelí, ale ich má to malé dieťa, čo sme kedysi boli… Nedokážeme byť znova tým malým dieťaťom a zmeniť scenár, podľa ktorého sme dorástli až do dneška. Nedokážeme ich naplniť. Nie je to možné.
A napriek tomu sa väčšina z nás ešte dnes snaží naplniť si nejaké falošné potreby z detstva. Ako?
Už sme spomínali, že si hľadáme do nášho príbehu partnerov podobných na tých, s ktorými sme si v detstve niečo nedovyštrngávali. Napríklad podobných na našich rodičov. Spolu s nimi potom znovuinscenujeme naše niekdajšie situácie a snažíme sa dosiahnuť to, čo nám v nich vtedy bolo „odoprené“. Stávame sa závislými na iných ľuďoch, pretože od ich správania závisí, či sa naše potreby naplnia alebo nie. Musíme vyhovovať ich predstave o nás, aby nám venovali svoju pozornosť a priazeň. Nesmieme byť sami sebou – a začíname sa za to nenávidieť.
Na druhej strane, obvykle sa správame presne ako to malé dieťa, čo vtedy ešte nevedelo hovoriť a čakalo, že mu dospelí jeho potreby odčítajú z očí – očakávame, že tí druhí sa dovtípia, čo od nich potrebujeme. Lenže… my dnes už vieme hovoriť. Len sme neboli naučení pomenovávať svoje potreby priamo a obávame sa, aby sme tých druhých od seba neodpudili, ak by sme priamo povedali, čo chceme. Začíname naznačovať „medzi riadkami“. A keď sa veľmi nechytajú, začíname manipulovať, aby sme dostali to, čo chceme. A pretože od prírody nie sme manipulatívni, začíname sebou za to pohŕdať.
Takže vlastne pokusy naplniť si falošné potreby vedú len k prehĺbeniu vlastnej negativity a závislosti a zosilňujú pocit, že nedostávame.
Rýchle pravidlo, podľa ktorého môžeme zistiť, či ide o potrebu skutočnú alebo falošnú, spočíva v tých druhých. Ak na naplnenie potreby potrebujeme isté správanie tých druhých, ide o falošnú potrebu. Ak potrebu dokážeme naplniť naším správaním a aktivovaním externých zdrojov bez toho, aby sme boli závislí od ich reakcie (ak vám kvapká vodovodný kohútik, je jedno, ktorého opravára zavoláte, lebo ak jeden nemá čas, zavoláte iného a nijako vás to nerozhodí), je to skutočná potreba.
A na nás teraz zostáva pozrieť sa na dve-tri najciteľnejšie potreby, ktoré sa dnes snažíme naplniť si, a povedať si, či sú skutočné alebo falošné. Ak nájdete nejakú falošnú, podeľte sa s nami ostatnými.
Ja som napríklad vždy chcela byť „slávna čokoľvek“. Hanbila som sa za to „slávna“, znelo to hodne neosvietenecky, ale nemohla som si pomôcť – čokoľvek som robila, tá „sláva“ v tom rezonovala.
A pred pár mesiacmi, v rámci tohto projektu, ma to nakoniec nakrklo a urobila som si šamanskú cestu s tým, že som požiadala o sen s vysvetlením, prečo tak bažím po tej sláve. Čo by mi to dalo?
I dostala som sen. Bola som „slávna spisovateľka“ (teda, spisovateľ, pretože v tom sne som bola napoly chlap a napoly žena) a išla som na nejakú autogramiádu či čo. Mala som na sebe sivý dlhý kabát, šál a sivý mužský klobúk, ľudia okoolo mňa stepovali, nadšene ku mne naťahovali ruky a chceli si so mnou potriasť paprčkou a úžasne ma uznávali… a ja som sa pozrela na to, ako sa pri tom všetkom cítim. Bola som spokojná, vyvážená a bezpečná.
A bola som doma. „Sláva“ u mňa je zástupný dôvod za bezpečnosť. Ako dieťa som bývala často sama, ponechaná len na seba, a necítila som tú obrovskú podporu prostredia, ktorú som cítila v tom sme. Čiže moje naháňanie sa za slávou bolo falošná potreba, zástupná potreba za pocit bezpečia. Ten pocit si viem nejako naplniť aj sama. Po celý čas som sa ho však snažila napĺňať externe, prostredníctvom iných ľudí, ktorí, sviniari, nechceli tak, ako som ich potrebovala mať ja… 🙂
Takže ak vám teraz na povrch vypláva nejaká falošná potreba, popíšte ju ostatným. Nech si začneme uvedomovať, kde všade robíme chybu.
Ja napríklad, keď som mala okamihy „slávy“ (a mala som ich jeden-dva), som pritom nikdy nepocítila to bezpečie, ktoré mi mali naplniť. Ako dieťa som urobila nevhodné spojenie medzi slávou a bezpečím a väčšinu dospelého života som makala na čomsi, čo mi to bezpečie naplniť nedokázalo.
Nuž, ale aspoň nezomriem blbá. 😛