Semiačko duba sa nikdy nepremení na borovicový strom. Hovoríš „Neviem, čo za semiačko som, ale chcem sa stať borovicou alebo jaseňom či dubom.“ Nepoznáme semiačko ani stav samotnej mysle, ale už sa zapodievame tým, aké by to malo byť.
Poďme tú vec skôr zažiť než pomenovávať. Súťažíme, obdivujeme úspech, pretože máme pocit, že ak nebudeme súťažiť, budeme stagnovať. Ale to je len špekulatívna predstava, nie reálny fakt. Nevieš, čo by sa stalo. Keď vidíš to, čo reálne si, nech už je to čokoľvek, vtedy sa začínaš učiť. Voda je voda za každých okolností, či už ide o rieku alebo nápoj. V súčasnosti nemáme nijaký základ, od ktorého by sme sa pri učení mohli odraziť. Len pridávame. Stále niečo pridávame a hovoríme tomu „učenie sa“. Lenže učenie to nie je.
Len myseľ v stave, kedy nič neporovnáva, keď pochopila absurdnosť porovnávania, môže vytvoriť základ pre učenie sa v pravom zmysle slova
Jiddu Krishnamurti
Priznávam, Krishnamurti nie je najľahší na pochopenie. Ale tento citát ma zastihol v stave, kedy som bola veľmi citlivá na istý uhol pohľadu – a našla som ho tam:
Ako ľudia sme hnaní potrebou zadefinovať sa, zistiť, kto sme. To môžeme začať len tým, že si povieme, čo všetko nie sme, čo dnes sme a čo chceme byť. Lenže presne v tomto okamihu sa odtrhávame od zvyšku a rušíme naše prepojenia so zvyškom. Ďalej už pokračujeme s očami upretými na našu predstavu o nás – na to, s čím sa pozitívne/negatívne identifikujeme. Od priameho zažívania prechádzame k sileniu sa do istej podoby.
Ja som presne na tomto zhavarovala. Oči plné svetla a lásky a slávy nebeskej som celkom stratila dotyk so svojou realitou. Miesto toho, aby som ju riešila, ťahala som ju za sebou ako reťaz a tvárila sa, že snáď odpadne sama.
Nevedela som, čo za semiačko som, ale povedala som si, že budem anjel. (Bez toho, aby som si definovala „anjel“. Vždy to bolo „niečo úžasné na dosah“. A kam som siahala, „anjel“ sa posunul o milimeter ďalej, aby zostal „na dosah“. Pretože som si zadefinovala, že to ešte nie som.)
Možno sa aj vy niekedy dostanete do stavu, kedy zistíte, že vlastná fantázia a sen o niečom nadživotne veľkom a dobrom vám podrazili nohy. Vtedy si spomeňte na to semiačko – čo ste? Čo z toho aj bez vášho veľkého prispievania vyrastie? A ako to dokážete vychutnať, keďže to nedokážete ani zastaviť, ani zmeniť?
Kto v hĺbke duše ste?
Vytvorte si obraz – a za žiadnu cenu ho nezačnite dávať do slov.
Ak chcete, napíšte, ako by sa cítilo to, čo ste. Keď to vyrastie naplno. 🙂 A ako sa to cíti dnes. 🙂
Možno budete prekvapení, že je to vlastne jedno a to isté.