Niekedy sa stane, že na svojej ceste zavrzneme a dostavia sa pochybnosti. Nič nám nevychádza, všetko je nejako inak, ako sme si predstavovali. Kedysi som kdesi čítala, že človek má tendenciu vzdať sa tesne pred dosiahnutím cieľa – už je unavený a jeho energia klesá, jeho motivácia dostáva trhliny a prostredie okolo neho ho volá späť do starého, možno neobľúbeného, ale známeho a predvídateľného. Odvtedy si to pripomínam a keď sa dostaví únava, tak si oddýchnem, ale nebudem to vzdávať. 🙂
Aby sa nám to nestalo, na to má poslúžiť dnešná nahrávka, ktorá nás „reorientuje“. Neobsahuje nič priepastne nové, pretože sa tu okolo toho vrtíme už vyše pol roka ako pes za svojím chvostom, ale dáva štruktúru tomu, čo sme doteraz robili – a možno vám vyjasní trochu viac, prečo sme to robili. 🙂
Audio je prevzaté zo staršieho článku na Eprakone.
A doplnkové postrehy:
1. Čo skutočne chceme my pre nás?
Toto sme rozobrali v plnej šírke. Niekedy na to používam jedno cvičenie, ktoré sa niekomu zdá byť drastické: Čo by malo byť napísané na tvojom náhrobnom kameni? Pretože to je to, čo je pre nás najpodstatnejšie… a predurčuje to celý ten zvyšok.
Ja som svoj náhrobný kameň prevzala z jednej švédskej kovbojky (so zmenou rodu, lebo to bolo formulované pre chlapa): hon var dum men inte feg – bola hlúpa, ale nie zbabelá. Keď som tento šplech v tej knižke čítala, rozrezonovali sa všetky roviny môjho bytia a pamätám si ho ešte aj po 40 rokoch. 🙂 A podľa toho vyzerá aj môj život: niet fekálu, do ktorého by som nebola vliezla – pokiaľ vyzeral nebezpečne. Ako že to nemusím dať. Ako že to nemusím prežiť. 😛 A podľa miery zbabelosti som určovala, nakoľko som „dobrý človek“ a nakoľko nie.
Tak vám poviem: som „dobrý človek“. Keď niečo zrýpem, mám tú odvahu priznať si to a skúsiť znova. 🙂 Umožnilo mi to rozvinúť svoju zakrnenú vôľu a spraviť z nej svoj hlavný spôsob fungovania. 🙂
2. Prečo to chceme?
Vždy choďte na úroveň dôvodu. Skúste sa na veci pozerať z pohľadu energie: akú energiu tým dostaneme? Ako to zmení našu vlastnú energiu? Odkiaľ môžeme čerpať energiu, ktorú potrebujeme? Za akými fyzickými prejavmi/možnosťami sa skrýva?
Vtedy sa učíme prestať sa orientovať svetom vecí (už naše diskusie pri výklade snov nás začali smerovať na vnímanie energie, nie jej prejavov) a začať vnímať to, čo je skutočne podstatné – a vo všetkých jeho súvislostiach. Pretože kým vnímame veci, obmedzujeme sa na obvyklé (naučené) súvislosti, ale len čo začneme vnímať tok energie, vnímame ho v jeho komplexnosti.
Skúste zo seba zlúpať všetky šupinky cibule a pozrieť sa na vaše čisto energetické jadro: ako vyzerá váš „náhrobný kameň“ ako energia?
Moja energia je napríklad vzdor. 🙂 A prenáša sa do všetkého, čo som kedy robila: keď pozriem na nejakú poučku, okamžite mi napadajú všetky situácie, kedy neplatí. Ak ma niekto udrie, postarám sa, aby to oľutoval. 😉 Ak mi niekto podtrhne nohy, zaberiem naplno a urobím si ešte nádhernejšiu realitu než tá, o ktorú ma obral. 🙂
Ako je to s vami?
3. Prečo to ešte nemáme?
Naša bolestivá téma samonastolených obmedzení. Mali sme ju tu už x-krát – a budeme sa k nej znova a znova vracať.
Celý osobný rast je o zmene – o borení starých, zaužívaných rutín a presvedčení. To, kde sme teraz, je dané presvedčeniami, ktoré sme mali doteraz. Ak sa chceme pohnúť inam, potrebujeme niečo zmeniť… a každá zmena je sprevádzaná nepríjemnými pocitmi. Vyjde to? Bude to bolieť? Čo ak…? A to je aj hlavný dôvod, prečo zotrvávame v starom – nie že by sa nám až tak páčilo, ale nemáme odpoveď na všetky tie obavy.
A tak ideme späť do hlavy a dopúšťame sa „chyby dúfania“ (viac v nasledujúcej otázke). Snívame. Nekonáme. Nenesieme kožu na trh, aby sme sa necítili „v nepohode“.
Musíme preskúmať, aké bezpečie nám poskytujú naše samonastolené obmedzenia. Bez toho sa nepohneme ďalej. Potom ten pocit bezpečia potrebujeme naplniť niečím iným, menej obmedzujúcim. Nemá zmysel odrezať sa od bezpečia a očakávať od seba zázraky. Prečo? Číta sa ďalej 😉 …
4. Ako to dosiahneme?
„Najviac šancí premárnime tým, že nie sme pripravení ich využiť.“ Spomínate si na „nemožno bojovať len na povrchu, tak ako nemožno udrieť len vnútrom„? Aby sme dokázali maximalizovať naše úžitky, potrebujeme sa vnútorne i navonok vyladiť na náš cieľ.
Mnoho ľudí sa dopúšťa „chyby dúfania“: napr. sa chcú stať verejnou osobnosťou, ale nelezú na verejnosť. Neangažujú sa, nepredvádzajú sa; sedia v kúte a dúfajú, že raz k nim príde príležitosť a poprosí ich, aby ju uchopili.A tak čakajú dodnes, ak ešte nepomreli. 😉
Takto povedané to znie možno tvrdo a bezmozgovo, ale robíme to nevedomky všetci – najmä v oblastiach, ktoré sú u nás spojené s možným ohrozením. Spomínate si na naše tŕne? Nebabreme ich, vyhýbame sa ich babraniu – ale dúfame, že raz zmiznú. A aby sme sa necítili až tak bezmozgovo, hľadáme (a nachádzame) si pre ne rôzne výhovorky. „Nemôžem, lebo môj muž/moje deti…“ alebo „ublížil by som tým XY“ alebo „a čo ak to nevyjde?“ Všetko toto znie veľmi dobre, ľudsky, racionálne a dôveryhodne – až na to, že sú to len výhovorky. Buď niečo chceme – a potom za tým ideme, alebo za tým nejdeme – a potom sme to nechceli dostatočne a všetko ostatné bolo pre nás prednejšie. 🙂
5. Čo bude náš prvý krok?
Tuto je veľmi dôležitá téma, ktorú sme mali nedávno – ak niečo ideme meniť, potrebujeme to zmeniť nielen na úrovni presvedčenia (že tomu uveríme), ale aj na úrovni zážitku – teda potrebujeme si v živote vytvoriť zásobáreň skúseností a zážitkov, že to nové presvedčenie je pravdivé.
Aby sme sa „vykoľajili“ zo zabehaných rutín (a snažili sa robením toho istého dostať celkom iný výsledok), potrebujeme si vytvoriť novú referenčnú skupinu – skupinu ľudí, ktorým sa už podarilo to, čo chceme my. Pre niekoho je to táto skupina. Niekto iný bude potrebovať začať sa rozhliadať po nových známych. Budú nám vytvárať nové mantinely, ktoré nám už nedovolia skĺznuť späť zo starých koľají.
Ale pozor: len čo si začneme vytvárať nové životné skúsenosti, môže sa v základoch začať otriasať náš doterajší život (hlavne vzťahy s ľuďmi). Ten bol totiž nastavený na „staré ja“, ktoré meníme – a nie každý bude ochotný absolvovať tú zmenu s nami… Mala som kámošku, ktorá mi bola dlho oporou. Udržiavala ma v stálom učení tým, že večne prichádzala s novými témami a pýtala sa ma, čo si o nich myslím, čím ma nútila robiť si na ne názor. 🙂 Ale v istom bode, kedy som už mala názor azda tak na všetko 😛 , som sa rozhodla podľa toho názoru aj žiť, nielen o ňom hovoriť… a to moja kámoška nebola ochotná absolvovať so mnou. Keď sme už n-krát prežuli vzťahy a ona prišla n+1 raz s tým istým, začala som byť menej podporná 😉 a pre ňu menej príjemná. Nakoniec sa naše cesty celkom rozišli. Ešte dnes som jej obrovsky vďačná za tú cestu, na ktorú ma vzala… ale už ňou idem, kým ona o nej ešte stále len hovorí. A to sa veľmi pravdepodobne stane aj vám, takže je dobré sa na to vopred pripraviť a obrniť sa voči tomu. 🙂