Pokračujeme v sérii informácií o našich strachoch. (Tentokrát sa dokonca časovo triafame aj do témy. 😉 )
Najprv si to zhrňme: Strach nám znemožňuje trúfnuť si vystúpiť z našich zabehaných, overených koľají. Núti nás robiť stále viac toho istého. Ale ak robíte stále to isté, vyzerá váš život stále tak isto… a pokiaľ sa pamätám z prihlášok, ani jeden z vás neuviedol „robiť tak, jak doteraz“ 😛 . Takže máme pred sebou dvere, zahasprované závorou s názvom „strach“ – tak čo urobíme?
Vezmeme to hnusné strašisko do ruky a odhasprujeme, otvoríme dvere a prelezieme na strašnú druhú stranu, aby sme zistili, čo za strašnú príšeru nás tam strašne zožerie.
A často zistíme, že za dverami je pokojná, slnkom zaliata krajinka a príšery sú nažraté a chrápu v chládku a kašlú na nás. S prehľadom. 😉
Ale máme aj inú možnosť – proste sa nám to strašisko bude natoľko hnusiť, že ho do ruky nevezmeme.
Všetko je to len vec osobnej sily. Ak jej máme dostatok, cítime potrebu zrušiť obmedzenia aj za cenu, že sa musíme vzdať nášho pohodlia a bezpečia.
Ak osobnej sily dostatok nemáme, tak to proste necháme tak. Ideme sa prdúskať s iným strachom, na ktorý máme, uvoľníme si tam dodatočnú energiu a môžeme sa vrátiť k tomuto jednému, na ktorý sme si predtým netrúfli.
🙂 So weit so gut, vravia Nemci. Zatiaľ všetko v pohode.
Nepodceňujme pritom varovné pindy nášho „veľkého brata“, rozumu. Je tu na to, aby pindal – a niekedy má dokonca aj pravdu! Len v tomto bode je na nás, aby sme sa rozhodli, že budeme trikrát overovať to, čo nám povie… Obdobie slepej poslušnosti práve končí.
Doteraz sme pojednali 😉 o tom, čo strach je, na čo slúži a aké negatívne dopady na nás má. Na svete je množstvo strachov; nemôžeme sa venovať každému jednému z nich. Ale môžeme si ich nejako nachlievikovať a porozprávať si aspoň o tých chlievikoch. Pre mňa to bolo veľmi poučné, tak rátam, že bude aj pre vás…
Tak predovšetkým – žijeme v spoločnosti, kde sa o strachoch a duševných chorobách nehovorí. To sú tabu témy. Môžete rozprávať o tom, kde ste nachytali (a hlavne rozvláčne aj, ako) pohlavnú chorobu, ale priznať, že máte strach?! Strach je „špinavá bielizeň“ našej spoločnosti, ktorá sa perie doma; malé, dobre utajené tajomstvo. Všetci máme strachy; niet jediného človeka, čo by nijaký nemal. (Aj neskôr vysvetlím, ako to.) Celá spoločenská štruktúra – politici, firmy a kňazi – sú na našich strachoch závislí, aby nám mohli niečo predávať, ale všetci sa tvárime, že naše strachy neexistujú. Hoci, pravdu povediac, pripúšťame, že iní ich majú.
Už som spomínala, že máme malé i veľké strachy. Naše malé strachy sú produktom našej „socializácie“ – výchovy určenej na to, aby sme zapadli do lokálneho kultúrneho systému. Zatiaľ, ak ste si robili domácu úlohu, už máte celkom solídny prehľad, aké predsudky a zábrany do vás výchova nahvízdala.
Veľké strachy sú trochu iné kafe a budú mať samostatný článok, aby sa nám to nemotalo. Je totiž rozdiel v prístupe, ako ich odbúravať.
Takže dnes o tých malých strachoch. To sú tie, ktoré nám napadnú, keď sa povie „strach“. Naučili sme sa im cez lekcie od našich rodičov, učiteľov a médií. Prichádzajú k nám v balíčku so socializáciou a sú súčasťou toho, že vyrastáme v prostredí, v ktorom vyrastáme. V podstete keď sa dieťa narodí, rodičia automaticky predpokladajú, že nič v sebe nenesie, že nemá nijaké vnútorné programovanie a že ho treba „opraviť“. To je to, čo výchova robí – „opravuje“ nás do podoby zlúčiteľnej so stádom. Za každú cenu.
Malé strachy sú naše vlastné a nikoho iného. Patria k nášmu individuálnemu životnému cyklu, aj keď korene môžu mať vo výchove a životných skúsenostiach našich rodičov (a tým sa prenášať aj z dávnejších predkov). Na rozdiel od veľkých strachov nie sú geneticky zakódované – ak sa ich nenaučíme, proste ich nemáme.
Naše malé strachy majú fyzickú podstatu. Ak si nás ako „systém“ rozdelíme na telo a dušu, duša je nesmrteľná a nič sa jej nikdy nemôže stať. Nie tak telo… Telo je smrteľné, zraniteľné a môže mu ublížiť mnoho vecí v prostredí. A tak je strach mechanizmus prežitia nášho tela, niečo, čo používa naše podvedomie, keď sa cíti ohrozené v pretrvaní alebo pociťuje emocionálnu či fyzickú bolesť. Tým patrí strach k základným, „koreňovým“ emóciám a telo sa k nemu uchýli zakaždým, keď niečo interpretuje ako ohrozenie. Proste prikáže nohám, aby sa hýbali opačným smerom – a to friško.
Takže: telo pocíti strach, ohrozenie. Teraz má dve možnosti, ako zareagovať – buď sa naštve a začne okolo seba bezhlavo udierať, alebo spanikári a začne bezhlavo zdrhať. Psychológovia tomu hovoria „útek alebo útok“. Teória chaosu k tomu pridáva ešte jednu reakciu, takzvanú „zónu neurčitého prejavu“ – keď telo sprvu útočilo, ale potom sa unavilo a už nedokáže utiecť, alebo naopak, útekom sa unavilo a už nevládze zaútočiť. Je to ten typický prípad „zahnania do kúta“ (paniky) – ak to urobíte zvieraťu, neviete odhadnúť, ako sa zachová. Ak to urobíte človeku, je pravdepodobné, že sa spustí jeho „besná zúrivosť“, ktorá ho donúti bojovať aj za cenu vlastného zmrzačenia alebo smrti.
Ani jedna z týchto reakcií nie je pre telo príjemná. Nikto rád neuteká jačiac pred niečím (dosť to poškodzuje sebahodnotu), rovnako ako nikto rád nestratí nad sebou kontrolu v každodennej situácii (tiež to poškodzuje sebahodnotu a niekedy to vedie dokonca aj k poškodeniu šance na prežitie). A pretože je strach taký nepríjemný zážitok, všetky organizmy sa mu snažia nejakým spôsobom vyhnúť. Najčastejšie tak, že nelezú do situácií, ktoré by v nich mohli vyvolať strach. Snažia sa všetko kontrolovať a vyhýbať sa nepríjemným situáciám.
Vyhýbanie sa a kontrola
Organizmy sa snažia vyhnúť zažívaniu strachu dvomi spôsobmi. Môžu sa mu vyhnúť negatívne, jednoducho tým, že sa vyhnú situáciám, ktoré by strach v nich vyvolali, alebo sa mu vyhnú pozitívne tým, že aktívne vyhľadávajú a kontrolovaním vytvárajú“bezpečné“ situácie.
Všetci máme skúsenosti s jedným i druhým. Napríklad keď sa bojíme, že nás zbijú, vyhýbame sa ihrisku. (Dospelá forma: keď sa bojíme, že prehráme v súťaži s niekým, tak do tej situácie ani nelezieme. Radšej necháme miestneho potetovaného svalovca, nech si odvedie dievča našich snov, a my pritom budeme len ubolene vzdychať.) Ak sa bojíme, že sme hlúpejší ako iní, nezapájame sa do intelektuálnych debát. Ak sa bojíme hadov, vyhýbame sa hadom. Tým, že sa týmto situáciám vyhýbame, vyhýbame sa zažívaniu strachu.
Alebo sa rozhodneme, že sa nebudeme vyhýbať nejakým situáciám alebo okolnostiam, pretože sa nemôžeme celý život skrývať zalezení za gaučom, ale začneme vyhľadávať situácie, v ktorých sa budeme cítiť komfortne a bezpečne – napríklad tým, že začneme všetko do poslednej nitky kontrolovať, ovládať a riadiť, alebo tým, že sa pripojíme k nejakému „guruovi“, ktorý nás bude chrániť pred strachom a bude nám vytvárať relatívne bezpečné prostredie. Nasledujeme tých, ktorí vedia, čo treba urobiť. A ako to zistíme? Podľa toho, že ich nasledujú iní – a veď keď ich nasleduje toľko ľudí, musí to byť bezpečné, nie? Asi vedia, čo robia… hoci na krajoch stáda obchádzajú vlci s vycerenými zubami. Tak radšej zaleziem do stredu stáda, lebo vlk bude žrať od kraja…
Ako sa strachy prejavujú v našom každodennom živote? Tak, že ak firma chce predávať mydlo, vyvolá v nás strach z baktérií.. Ak chce predávať pleťové krémy, vyvolá v nás strach z vrások a smrti. Ak nás chce formátovať na istý spôsob myslenia, zavolá si nás každú nedeľu do kostola a hrozí nám hnevom božím a zatratením.
Celý náš spoločenský systém je založený na strachu. A ak máme sami strachy a sme schopní postaviť sa pred druhých, začne systém používať naše nutkanie kontrolovať na to, aby sme začali stanovovať pravidlá a vnucovali ich iným. Takto sa strach prenáša aj na naše prostredie.
Všetko toto je o kontrole energie. Podľa stupňa vašej kreativity vami preteká energia a prelieva sa do prostredia, ktoré vás obklopuje. Ak sa bojíte, prelieva sa do pravidiel – a posilňuje systém, ktorého súčasťou ste.
Ako to zvrátiť?
Ak sa riadite len očakávaniami, pravidlami a hodnotami iných, priškrcujete svoj vlastný energetický systém a zbavujete ho energie. Miesto tvorenia niečoho, čo by vám urobilo dobre a donieslo potešenie, pracujete na tvorení a posilňovaní systému, ktorý ste ani nenavrhovali, ani nevytvorili a ani nemilujete. (Veď kto už len miluje vlastný pocit strachu?)
Preto je potrebné začať načúvať potrebám svojej duše, priať si, modliť sa o to, snažiť sa, konať smerom k zhmotneniu našich vlastných prianí a potrieb. Na to potrebujeme rozpoznať, ktoré strachy nás udržiavajú na autopilotovi a viac-menej len reprodukujú podmienky, čo nás desia.
Ale pozor: energia nasleduje pozornosť. Len čo sa začnete zaoberať svojimi strachmi, začnete ich zhmotňovať. Potrebujete ich zhmotniť, aby ste sa s nimi mohli vysporiadať – zistiť, prečo vznikli, ako sa udržiavajú funkčné a kedy už sú zbytočné. (Väčšina našich strachov totiž pramení v detstve, kedy sme ešte nemali plne vyvinuté svoje schopnosti a stratégie na vysporiadanie sa s príkoriami. Odvtedy sme však vyrástli a dnes máme oveľa väčšie možnosti ako vtedy.) Potrebujete čeliť svojim strachom, ako budú prichádzať, a rozpustiť ich ako to, čo sú – ako samonastolené obmedzenia.
Neskôr si povieme špecificky o niektorých malých strachoch a ako na ne. Zatiaľ sa venujte skúmaniu, kde majú vaše strachy korene. Tu je meditácia, ktorá vám s tým pomôže:
V tejto meditácii pôjdeme do minulosti, k zdroju nejakého nášho negatívneho pocitu či strachu. Ak sa nám stalo niečo traumatizujúce, pravdepodobne sme nemali silu to vtedy prežiť naplno, tak sme nepríjemnú alebo bolestnú situáciu vytesnili, neprecítili, ukryli pred svetom i pred sebou… Ale ten pocit zavrzol v našej energii, premietol sa do nevhodných presvedčení a možno aj do zdravotných problémov.
Dnes sme už dospelí, dnes máme silu narábať aj s vecami, ktoré nás desia alebo nám pôsobia bolesť, tak dnes môžeme ísť za dieťaťom, čo sme boli kedysi, a môžeme mu pomôcť precítiť to, čo vtedy precítiť nedokázalo. Tým rozpustíme blokádu, ktorú dnes ako následok vtedajšieho neprežitia pocitu nosíme v sebe. To bude cieľ tejto meditácie – zneutralizovať bolestný zážitok, z ktorého vyrástol nejaký strach alebo negatívne presvedčenie.
Pokiaľ by ste po meditácii zostali trochu zneistení, roztrasení alebo mali vnútorne pocit nepohody, pustite si na záver ešte nahrávku Eddieho Sergeya.