Dnes sa dostávame k tomu, čomu hovoríme „veľké strachy“ alebo aj geneticky zakódované strachy. Pre mňa to bolo trochu zložité čítanie, ale pokúsim sa vám porozprávať obraz, ktorý som dostala, bez toho, aby som tu rozoberala karmu, reinkarnácie a plán, ktorý mal Boh presne a menovite pre náš život 😉 . (Kto ma poznáte, viete, že tieto predstavy sa len okrajovo kryjú s mojím mentálnym modelom fungovania reality.)
Aby ste ten môj mentálny model poznali: Najbližšie leží k toltéckemu vnímaniu. Sme záblesky vedomia, ktoré vznikajú v miestach, kde sa dočasne skríži a spojí niekoľko energetických vlákien. Celé Univerzum je energia pozostávajúca z energetických vlákien. (Obraz vysoko nepresný, ale mne pomáha uchopiť niečo, na čo nemám ani poznávací aparát, ani slová.) Vlastnosťou týchto vlákien je, že sa v dotyku s inými vláknami menia na niečo väčšie, komplexnejšie – a v každom takomto dotyku vzniká vedomie, ktoré sa správa ako oddelená individualita – napríklad človek.
Vlákna v sebe nesú poznatky všetkých takýchto dotykov (=spomienky).
Vlákna nemajú schopnosť fokusu, teda zamerania sa do hĺbky a na detail. Vlákna sú v stave „existencie“, kedy len sú samy sebou a umožňujú, aby sa veci diali – ale nič nerobia. (Od leta viem, že to nie je celkom pravdivý obraz, ale nejaký pravdivejší do mňa zatiaľ nedokázali nahvízdať. 😉 )
Keď sa „zažneme“ my, celé naše vnímanie je fokusované na bod, v ktorom vznikáme, kde sa o seba „trú“ rôzne vlákna. Ale ak sa naučíme svoj fokus uvoľniť a posúvať hore-dole po vláknach, máme prístup k informáciám (spomienkam), čo sú na nich uložené. My si vtedy môžeme napríklad myslieť, že sú to naše „minulé životy“. Okej, ony to minulé životy aj sú – ale nie naše, lež toho vlákna. 🙂
Toľko ku karme a reinkarnácii. A teraz tá pecka: pretože nepozostávame len z toho bodu, kde sa vlákna o seba trú, ale aj zo zvyšku vlákna, vedia sa spomienky na vlákne podvedome prenášať aj do našej súčasnej reality. Predpokladám, že miera, v akej sa to deje, závisí od toho, aký silný daný typ energie v našom živote je. Každé vlákno má totiž svojskú vibráciu a my ich v našej energii máme rozhodne viac než len dve. Ak sa nazbiera viac vlákien podobnej vibrácie, máme danú energiu silnú a máme prístup k spomienkam, ale prejavujeme aj správania, ktoré sú podmienené spomienkami uloženými na danom type energie. (Takto som sa dostala ja k anjelom. Môj pokus interpretovať to, čo mi povedali.)
A tým sa dostávame k tým veľkým strachom – považujeme ich za „genetické“, pretože sa nenachádzajú v bode nášho vedomia, ale cez vlákno, na ktorom sú uložené, nás ovplyvňujú.
Dôležité sú tu dve slová: nenachádzajú (teda priamou prácou na sebe a svojich spomienkach a programoch k nim nemáme prístup) a ovplyvňujú (cítime ich dopady a pretože k nim nemáme v našom živote patričný kontext, považujeme ich za iracionálne).
Ja som napríklad prácou na jednom svojom strachu a jeho vedľajšom produkte bezmocnosti hľadala bod, kedy som ho v sebe začala cítiť. Dopracovala som sa spätne až do okamihu narodenia – a tam bol… Prišla som s ním na svet! Preto túto tému beriem aj patrične vážne.
Takže my osobne sme nemuseli zažiť veci, z ktorých strach vznikol. Stačí, že obývame telo, ktoré ma energetickú linku k tým udalostiam patrične silnú. Niektorí ľudia tú linku silnú nemajú a vrodený strach ich neovplyvňuje; iní sa správajú podivne a nevedia, prečo; trpí tým ich pocit sebahodnoty a dostávajú komplexy menejcennosti, pretože istým situáciám nedokážu čeliť tak ľahko ako iní. A bez toho, aby vedeli, prečo sa im nedarí zhmotniť svet podľa svojej potreby, vlastne len ich vrodený strach sabotuje každý ich pokus zvrátiť to programovanie.
Tieto vrodené strachy sú dva kľúčové, z ktorých sa potom odvíjajú menšie „podedené radosti“ 😕 Pamätajte si: sú celkom vytesnené do podvedomia a netušíme o nich. Možno niekedy vnímame ich dopady v konkrétnych situáciách, ale nechápeme, prečo k tomu dochádza, a okrem regresu asi neexistuje spôsob, ako to vieme zistiť. Vďaka nim sa sústavne cítime neistí a zraniteľní a sme náchylnejší na katastrofy a choroby ako ľudia, ktorí ich nemajú také vyvinuté.
Tie dva kľúčové strachy, s ktorými bojujeme, sú lemuriánsky a atlantiďánsky strach. (Tu som sa rozhodla, že preberiem názvoslovie. O Lemúrii ani Atlantíde neviem vôbec nič a ani to nejdem zisťovať; považujem to za ezoterický folklór. Ale oba príbehy boli také úžasné, také ilustratívne a tak dobre niesli podstatu strachu, že si to označenie ponechám. Je jedno, ako a kde vznikli. Sú a treba ich chápať, aby sme s nimi niečo urobili, ak ich náhodou máme.)
Lemuriánsky strach
Príbeh Lemuriáncov je veľmi srdceryvný. Boli zoslaní na túto planétu (=energetický systém Gaia), aby jej pomohli s vzostupom. Boli síce individuálne vedomia, ale neboli zakotvení v dualite, lež boli telepaticky prepojení navzájom a aj na systém Gaia. To značí, že mohli žiť na vulkáne bez obáv, pretože vždy vopred cez Gaiu vedeli, že vybuchne, a mohli z neho dostatočne skoro odísť.
Takisto poznali svoju úlohu na Zemi a sťahovali si informácie z kolektívneho vedomia hocikedy, keď to potrebovali. Pretože boli telepaticky prepojení, nevedeli si navzájom klamať, pretože vždy vedeli, ako to ten druhý myslí. Boli napojení aj na Zdroj a tak boli poprepájaní so všetkým a každým, nielen na hmotnej rovine existencie.
Ich pokus so vzostupom však bol neúspešný – tým, že žili v trvalej harmónii a prepojenosti a tichej dôvere, nedokázali vyprodukovať dostatočné množstvo energie na to, aby Gaia vzostúpila. Tak sa Centrálna Rada Čohokoľvek uzniesla, že pokus treba prerušiť a vyštartovať ho s novými nosičmi. Na to ale treba vyhubiť celú lemuriánsku civilizáciu… Ako to urobiť tak, aby o tom nevedeli?
A tak sa Centrálna Rada Čohokoľvek rozhodla, že preruší napojenie Lemuriáncov na zvyšok energetického sveta, tým aj na Gaiu. Nesmeli vedieť, čo sa s nimi udeje… Pretože však nemalo dôsť k vykynoženiu ľudstva, zopár jedincom dali správu, aby sa pripravili na koniec sveta. Napríklad taký Noe začal stavať archu. Ostatní sa čudovali, prečo to robí, ale keďže už neboli napojení, museli len veriť svojim pohlavárom, že Noe je blázon a netreba sa starať…
A potom začala zmena fyzických podmienok, ktorá Lemuriánov vyhubila. Vulkány začali vybuchovať – a oni o tom netušili… Všetko, čo poznali, bolo odrazu celkom inak. V bezmocnom zúfalstve zdvíhali oči k nebesám a pýtali sa:
PREČO STE MA OPUSTILI?
Lemuriánsky strach je strach z obetovania. Lepšie povedané, strach z toho, že vás obetujú, nechajú zlu napospas. Ešte presnejšie, strach z toho, že tí, ktorým dôverujete a ktorých milujete, vás oklamú a hodia cez palubu.
Je to strach zo zrady – a teraz už viete, prečo… Iracionálny telesný pocit nepokoja, že by vám mohli klamať a odviesť vás ako ničnetušiace teliatko na jatky. Potrebujete ho vyhojiť tým, že zradu znova a znova zažívate a pasujete sa s týmto strachom, kým sa neobnoví vaša dôvera k svetu. Až potom sa obnoví aj vaše napojenie na ten energetický zvyšok z vás/nás/Univerzum. 🙂
V tomto živote sa prejavuje ako paranoia, nedostatok dôvery a pocity zraniteľnosti a zraditeľnosti. Potrebujete si uvedomiť, z čoho tieto pocity vznikli, a vyhojiť ich. Tým vyhojíte aj lemuriánsky strach.
Pamätám, ako sme raz s kámoškou cestovali vlakom do Brna na seminár a Gabriel mi prikazoval, že si nemáme kupovať spätné lístky, pretože „prídu a odvezú nás domov“. Nesmierne som sa radovala a všetko, lenže moja miera paranoie mi nedovolila len tak uveriť nejakej príšere operenej 😉 a nezabezpečiť si odvoz… Keby nie paranoie, tak dodnes sedím na stanici v Brne a čakám na anjelský kočiar! 👿
Takže túto dušičku nezaskočili. Lemuriánsky strach mám vyvinutý ako šesťprúdovú diaľnicu. Ale tým som neskončila, lebo je tu ešte aj tá päťprúdová diaľnica, a tá sa volá…
Atlantiďánsky strach
Keď Centrálna Rada Čohokoľvek tak úspešne vyhubila celú lemuriánsku civilizáciu, vrátili sa zabité lemuriánske dušičky do stavu napojenia a pochopili a nemali z toho traumu. Ale tí, čo prežili, boli straumatizovaní dosť príšerným spôsobom. A aby to nebolo také jednoduché, urobila si Centrálna Rada Čohokoľvek post-mortem a zistila, že hlavnou príčinou neúspechu bolo vzájomné prepojenie a tým aj chýbajúci pocit nepriazne a tlaku. Pre nové kolo experimentu bolo treba jednoducho vytočiť dualitu na maximum. Kde sa hodne trpí a hodne raduje, vzniká aj viac energie a je silnejšia ako to vlažné „tak ja vám vyhoviem“, čo produkovali Lemuriáni… A tak na Zem prichádza nová generácia a zakladá Atlantis.
Títo ľudia už neboli telepaticky poprepájaní na nič. Mali vysokú osobnú energiu, boli v podmienkach drastických príkorí a reagovali na ne tým, že rozvíjali svoju moc. Na rozdiel od Lemuriánov nemali ani potuchy, prečo tu sú – všetko to ostalo zahalené závojom zabudnutia. Cítili sa izolovaní, oddelení, mohli klamať, mohli podvádzať, museli sa prebojovať k spolunažívaniu a spolupráci – a to všetko zvyšovalo ich energiu.
Potom nastala správna doba pre nový pokus o vzostup. Atlantíďania si vyrobili nejaké energetické zariadenia, ktoré to mali umožniť – len nevedeli, na čo ich použijú. A tak k nim Centrálna Rada Čohokoľvek zoslala poslov, ktorí im povedali, prečo sú na Zemi, čo je ich poslanie a že dosiahli úroveň, kedy ho môžu prejaviť… Atlantíďania celí vytešení nakopli to svoje zariadenie. Energia bola úžasná, silná, a začala meniť prostredie.
Lenže… (Vždy je nejaké „lenže“, hovorí môj lemuriánsky strach.)
Tým, ako boli Atlantíďania silno v dualite, tak k pozitívnej energii v sebe nosili aj hodne negatívnej – a rovnako silnej… Nemali to spracované, ničili sa navzájom, nevražili si a bojovali jeden proti druhému. A ako nakopli tú svoju energetickú mašinu, začala táto zosilňovať nielen tú pozitívnu vibráciu, ale aj tú negatívnu… a z Gaie sa stalo krvavé bojisko, ktoré ju hrozilo zničiť.
Tak zasa musela Centrálna Rada Čohokoľvek zasiahnuť a poslať úžasný meteorit, ktorým do Atlantídy bacili a vymazali ju z povrchu zemského. A kým Atlantíďania masovo zomierali, pospájali si veci, ktoré možno ani spolu nesúviseli:
MALI SME MOC, ALE LEN ČO SME JU POUŽILI, OBRÁTILA SA PROTI NÁM A FYZICKY NÁS ZNIČILA. MOC = SMRŤ.
DALI NÁM NIEČO A KEĎ SME TO POUŽILI, POTRESTALI NÁS.
A k tomu sa pripojil ešte jeden poznatok: prišli poslovia povedať, že Atlantíďania naplnili poslanie a už majú urobiť len jednu vec – a potom prišiel koniec.
NIKDY NEVER SPIRITUÁLNYM VYSLANCOM, PRETOŽE PRINÁŠAJÚ SMRŤ.
Atlantíďanský strach je strach zo skutočnej moci. Lepšie povedané, strach z toho, mať takú moc. Ešte presnejšie: strach z toho, že nejaká vyššia sila (Boh, Univerzum, mimozemská rasa) vás zahluší za to, že preberáte kontrolu nad svojím životom, nárokujete si vlastnú schopnosť tvoriť a staviate sa tak na úroveň Boha.
Fyzicky sa prejavuje ako pocit vlastnej bezmocnosti, malosti, pocit „nie som dosť dobrý a preto sa musím zaradiť medzi iných“. To naše večné nevytŕčanie z radu. Komplex menejcennosti, ktorý nám bráni nárokovať si svoju moc a robiť to, čo by sme robiť chceli.
Ale takisto sem spadá strach z negatívneho, nízkeho a neosvieteného – dôvody, pre ktoré nás kedysi zničili. Bojíme sa negativity a tak sa utiekame k niečomu vyššiemu ako my (a tým sa úspešne vyhýbame tomu, aby sme sa postavili zároveň s Bohom a nikto po nás nebacil bleskom) a bezpečným pravidlám.
Úlohy k textu
1.
Vezmite si papier, na ktorý ste si zapisovali svoje „malé strachy“. Zostal nám na ňom jeden úzky voľný stĺpec. Doňho si zapíšte tieto dva strachy v poradí, v akom platia pre vás (ktorý je všadeprítomnejší/pervazívnejší). Nechajte medzi nimi miesto.
Z času na čas sa k nim vracajte a skúste si pod každý napísať prípady a prejavy, ktoré ukazujú na to, že ho máte. To už je vlastne aj nasledovná úloha:
2.
Pozrite sa na svoje správanie, prežívanie a presvedčenia v svetle týchto dvoch strachov. Našli ste sa v niektorom z nich? Ako sa prejavoval v konkrétnych situáciách?
Ak chcete, napíšte aj pre ostatných, pretože slovo dá slovo a v mozgu sa asociatívne poprepájajú veci, o ktorých by sme inak ani netušili, ako a že vôbec spolu súvisia…