„Hanba je kúzlo, ktorým nás uriekli iní, aby nás mohli lepšie kontrolovať.“ — Melody Beattie
Dávajte si pozor na hanbu. Hanba je spôsob, akým nás skontroluje systém – cez ľudí, s ktorými sme v kontakte.
Sú dva typy hanby. Jeden je prirodzený – zachovali sme sa nesprávne, teraz sa hanbíme a to nás vedie k tomu, aby sme upravili svoje budúce správanie.
Ale podľa čoho vieme, že sa máme hanbiť? Najčastejšie podľa toho, že porušujeme pravidlá, ktoré boli do nás vovychovávané. Časť týchto pravidiel je užitočná, pretože nám zjednodušuje vzájomné spolunažívanie. Časť je určená na to, aby nás ovládala.
Za čo sa to obvykle hanbievame? Hanbievame sa, keď máme my alebo niekto blízky problém. Hanbievame sa, keď urobíme chybu alebo neuspejeme. Hanbievame sa za isté pocity a myšlienky. Môžeme sa hanbiť aj za to, že si život vychutnávame (keď nám ho cirkev predáva ako putovanie slzavým údolím). Ale veľmi často sa hanbievame aj za celkom normálne prejavy, ktoré sú súčasťou toho, že sme ľudia: za strach, za smútok, za slzy, za neistotu. V podstate akoby sme sa hanbili za to, že sme.
Druhý typ je určený na to, aby sme nemali dostatok vzduchu na dýchanie. Cez výchovu a médiá nám doslova vymyli mozgy. „Dobrá matka perie v Arieli,“ bučí na vás denne z televízora. Čo, vy používate Tix?! To ste čo za rodiča?!
Vy si neobrusujete päty? Ako môžete mať sandále, keď nemáte nalakované nechty na nohách?! Všade len samé nezmyselné predpisy, ktoré nás majú udržať v pocite previnenia a hanby a majú na nás tlačiť, aby sme sa zaradili do stáda.
Existuje veľa správaní, ktoré priamo vyvierajú z pocitu hanby. Sem patria predovšetkým nutkavé prejavy: stravovacie (všetky tie „zaručene zdravé“ módne diéty), sexuálne, výzorové a módne diktáty, ale aj spôsob života či konzumácia drog a liekov. U niektorých sa hanbíme, ak sa ich zúčastňujeme, u iných sa hanbíme, ak nepatríme k skupine tých, ktorí tak žijú.
Mnohí z nás napríklad vyrastali s presvedčením, že „mať problém“ je niečo, za čo sa treba hanbiť.
Toto presvedčenie nás môže hodne poškodiť. Napríklad nám zabráni identifikovať naše problémy (a pomenovať ich). Môže v nás vyvolať pocit menejcennosti, ak my alebo niekto blízky máme problém. Môže v nás vybudiť chuť vyhýbať sa problémom a zametať ich pod koberec – radšej neriešiť a tváriť sa, že nie sú.
Problémy sú normálna súčasť života. Rovnako aj ich riešenie. Ľudia mávajú problémy. Naša identita sa neurčuje našimi problémami – problémy máme; nie sme naše problémy. A to ani vtedy, keď problémom je naše vlastné správanie. Aj to je len niečo, čo sme spravili, ale nič, čo by sme boli.
Je v poriadku mať problémy. Je v poriadku hovoriť o nich. Je v poriadku riešiť ich. Niet sa za čo hanbiť.
Hanba sa stala signálom nefunkčných vzťahov, prostriedkom nadvlády a emocionálneho vydierania. Potrebujeme sa naučiť odmietať vnucovaný pocit viny. Je v poriadku byť presne takými, akí sme. Sme dosť dobrí. Naše city sú v poriadku. Naša minulosť je v poriadku. Je v poriadku mať problémy, robiť chyby a bojovať a hľadať svoju vlastnú cestu. Je v poriadku byť človekom s jeho neistotami a túžbami, snami a obavami.
Ak sa chceme postaviť a čeliť hanbe, potrebujeme sa akceptovať v celej našej šírke – nepopierať ani tie časti zo seba, na ktoré nie sme až takí hrdí. Všetko, každá jedna vlastnosť a spôsob správania, má nejaký účel, kedy je dokonalou odpoveďou. No a potom sú tu situácie, kedy nie je až taká vhodná. Nemá význam sa za ne odsudzovať; treba sa naučiť rozoznávať, kedy čo použijeme.
Skúste si pre dnešok túto afirmáciu:
Dnes budem pozorovať signály, že som sa nechal strhnúť do pasce hanby. Ak k tomu dôjde, ak sa začnem hanbiť, oslobodím sa tým, že sa budem plne akceptovať a utvrdzovať v tom, že je v poriadku byť to, čo som.
Aké sú hlavné „hanby“, ktoré vás obvykle dostanú?