Niekedy, keď sme dlhšiu dobu na ceste a zdá sa nám, že sa odvíja príliš pomaly alebo že nedosahujeme potrebné výsledky, máme tendenciu popustiť, poľaviť, prestať sa snažiť – a po chvíli si vyberieme inú cestu, ktorá nás bude zaujímať viac.
Má to dve hlavné príčiny. Tá prvá spočíva v tom, že na to, aby sme mali pocit, že žijeme, potrebujeme vidieť zmeny. Lenže ak ste vy ten, čo sa mení, tak zmeny na vás vnímajú okolostojaci – kým vy sami máte pocit, že sa nič nedeje… Oči, ktoré sa menia, nie sú veľmi schopné registrovať zmenu.
Druhá príčina býva to, že keď sa nejakou cestou vydáme, niečo si od nej sľubujeme. Vidíme cieľ a hrabeme sa za ním. Spočiatku s plným nasadením, potom prídu aj iné problémy, cieľ je ešte stále v nedohľadne, dostaví sa únava, poklesne naše nasadenie… a dostavia sa pochybnosti a malomyseľnosť. Všetko je zapríčinené tým, že oči máme upreté do budúcnosti, hoci proces, ktorým prechádzame, sa deje tu-a-teraz! Nevnímame ho, fokusom na budúcnosť sa v nás prebúdza netrpezlivosť a tá veľmi rýchlo vyhodnotí situáciu ako „to bola kravina, tadiaľ cesta nevedie“.
Skutočnosť je taká, že hocijaká cesta hocijakým smerom, pokiaľ na nej vytrváme dostatočne dlho, nás privedie k cieľu. Metódy možno budú rozdielne, ale zmúdrenie sa dostaví. Chce to len vydržať.
My už sme pomaly v polovici našej ročnej cesty. Možno už tiež máte pocit, že je to „stále o tom istom“. To je výborné! To značí, že ste si svoje boľavé miesta ošetrili rýchlejšie, než s čím som počítala! Ale nezabúdajte: sme ako mnohovrstvová cibuľa. Každá boľačka má najvýraznejší prejav v jednej vrstve, ale môže zasahovať aj do vrstiev nad a pod touto vrstvou. To značí, že sa budeme s témami potýkať znova a znova, len na inej vibračnej rovine. Pekne to popisuje Elizabeth Vigilová.
Takže tento týždeň ideme trochu popracovať na našom „výdržovom svale“ a potrénovať ho. 🙂 Kedysi som kdesi čítala, že človek má tendenciu vzdať sa tesne pred dosiahnutím cieľa.
Nebola by som rada, keby sa toto stalo nám. 🙂