Celkom mimo poradia a len pre angličtinárov medzi vami: Práve pozerám 8-dielny seriál Broken Brain, kde lekár, riaditeľ Clevelandskej nemocnice, hovorí približne nasledovné:
Rozčuľovalo ma, ako som behal od jedného doktora k druhému, že som u každého dostal nejaké označenie, že trpím tým-a-tým, – ale nikde som nedostal návod, ako sa toho stavu zbaviť, len mi predpísali nové lieky. A uvedomil som si, že nás na škole naučili chlievikovať ľudí. Označovať ich stavy. A keď si nevieme rady a v skutočnosti nevieme, čo človeku je, povieme, že je to „psychického“ pôvodu.
Kto si chcete seriál pozrieť, je tu: https://brokenbrain.com/ . Každý deň pribúda nová epizóda; doteraz som našla dve staré.
Ak nájdem nejaké zaujímavé infošky, tak ich sem dám nezávisle od rozprogramovaných tém. 🙂
O 5 minút neskôr: všimla som si, že sú to YouTube videá, takže ich viem preniesť aj sem 😛 . Niektorí týpkovia rozprávajú skutočne nezrozumiteľne, takže odporúčam zapnúť si anglické titulky…
Príznaky, že máme „pokazený mozog“: sme nesústredení, večne unavení, máme problém koncentrovať sa, zabúdame, sme podráždení, deprimovaní alebo citovo otupení, máme problém so spánkom, večne si nad niečím lámeme hlavu a obávame sa. Sťahujeme sa z medziľudských kontaktov, nikto nám nič nehovorí a nevieme si spomenúť, prečo sme sa s tými ľuďmi vlastne dali dokopy… (Časť sú moje vlastné postrehy. 😉 )
Ono pravda je, že závisí od človeka. Ak ste mali úžasnú pamäť alebo koncentráciu a teraz sú len priemerné, už to je signál zlého fungovania mozgu.
Naopak, naše mozgy fungujú dobre, ak sa cítime vitálni a optimistickí a kognitívne funkcie sú v poriadku. Nemusíme byť ten najchytrejší stvor na svete ani mať tú najúžasnejšiu pamäť – stačí, že sa nezhoršila.
Ďalšia vec: mozog a telo sú prepojené nádoby.
Čo robíš svojmu telu, ovplyvňuje stav tvojho mozgu.
Dopad ešte nemám domyslený, lebo len pozerám, ale príde mi to ako veľmi užitočné pravidlo na zapamätanie.
Ďalšia krásna perla: Hovorí sa o psychosomatických chorobách. Doktori, keď zistia, že pacient má psychologické vplyvy, tak si začnú myslieť, že choroba je hlavne v jeho hlave. Dr. Hyman to obracia na somatopsychické príčiny: pochopenie, ako telo ovplyvňuje mozog, si málokto uvedomuje (ovplyvňuje napr. vo forme diéty, teda toho, čo jeme).
Prečo niekedy máme zdanlivo neopodstatnené záchvaty paniky: Najčastejšie preto, že máme výkyv v hladine cukru. Telo je naprogramované tak, aby na tieto poklesy reagovalo ano na ohrozenie života. Východisko: zožerky čokoládku a ak sa panika nepominie, bolo na príčine niečo iné. 😉
Keď sme vystresovaní alebo nepokojní, pomáhajú prechádzky v prírode alebo bicyklovanie, pretože v strese produkuje telo adrenalín a kortizol a v rýchlom pohybe ich zasa spáli.
Podráždenosť a zhoršovanie pamäti môžu byť zapríčinené vysokou hladinou kortizolu a tá môže byť napríklad spôsobená aj nedostatočným spánkom – 8 hodín nerušeného spánku je úžasný liek. (Napr. ja keď už som úplne vyšťavená, idem spať do izby, kde moje kožúšky nemajú prístup, pretože ony sa v noci po mne špacírujú a aj keď ma možno celkom nezobudia, ale spánok začne byť prerušovaný. Mne to zakaždým hodne pomohlo. 🙂 )
Jeden tam popisuje ich intervencie, ktoré sa rozpadajú do štyroch oblastí: biochemickej (v tom aj to, čo jeme), psychologickej (čo si myslíme o veciach a ako rozmýšľame – s poznámkou „neverte každej kravine, ktorú si pomyslíte“ 😛 ), sociálnej (kto sú ľudia, ktorými sa obklopujeme – s poznámkou „ľudia sú nákazliví… stávate sa takí, akí sú ľudia okolo vás“) a spirituálnej (prečo je niečo pre vás dôležité).