Maj porozumenie aj pre strach. Je to dieťa neznámeho. Cestoval svetelné roky na to, aby ťa našiel.
Neboj sa precítiť ho naplno. Neublíži ti. Nechaj ho priblížiť sa, prípadne ťa naplno pohltiť, ako to považuje za potrebné…
Cíť jeho život, jeho bijúce srdce, jeho vibrácie a bodnutia v tele. Cíť ho, až kým nebude nijakého rozdielu medzi „ty“ a „strach“. Až kým ho nebudeš môcť už nijako nazvať „strachom“. Až kým tam nebude len život, nefalšovaný a bezprostredný, a bezmenný, a benevolentný.
Strach puká naše brnenie a otvára nás voči neznámu. Otriasa našimi istotami. Je to puklina pre novú cestu do nekonečnej noci. Vzrušenie z toho, že sa cítime naplno živí.
Strach ti pripomína, že žiješ na kraji tajomného. Že piješ z fontány možností. Že tvoja existencia je široká. A že len to falošné umiera.
Neodstrkuj od seba svoj strach, ani ho neoznačuj ako „negatívny“ alebo „nespirituálny“ Nenáhli sa zrušiť ho či transformovať – ba ani vyhojiť. Nie je to nepriateľ, a nie je to ani chyba. Je v ňom obsiahnutá obrovská moc a múdrosť. Skloň sa pred ním.
Nechaj strach byť strachom, byť naplno samým sebou. Ale neboj sa. Nechaj, nech sa telo trasie, nech sa srdce zvíja. A vedz, že si prítomný. A otváraš sa a otváraš sa.
Dovoľ strachu, tak nepochopenému a plnému nedorozumení, aby sa roztiahol v tvojom srdci a uvoľnil sa. Dovoľ mu, aby kráčal s tebou. A ak sa cíti nechcený a odmietaný, objím ho.
Stojíš na prahu a práve vystupuješ nohou do prázdna.
Možno sa trasieš – ale ešte nikdy si sa necítil taký živý ako práve teraz.
Jeff Foster