Šťastie z nás nerobí zakaždým vďačných ľudí, ale vďačnosť nám zakaždým pomôže usmievať sa. Niekto vraví, že je to klišé, ale nie je to tak… Vďačnosť je základ. A šťastie je potom len úžasný zážitok života s úprimnou vďačnosťou v srdci.
Vyjadriť vďačnosť je také jednoduché, pravda? Prečo by to teda malo zapríčiniť taký obrovský rozdiel?
Iste, byť vďačný je dostatočne jednoduché, ale je nesmierne ťažké udržať si tent vďačný prístup, keď nás život sklame. A tu je ten pes zakopaný: keď sa cítime sklamaní a zradení, práve vtedy nám extra dávka vďačnosti pomôže najviac.
Takže ako na to?
Byť vďačný začína tým, že sme plne prítomní v tu-a-teraz. Nemôžete oceniť život, ak mu nevenujete pozornosť. A navyše si svoju súčasnú situáciu ohromne sťažujeme, keď si v hlave prehrávame minulé príkoria („Ako mi to vôbec mohol/mohla urobiť?“) alebo keď sa trápime nad situáciami, ktoré by mohli byť nepríjemné v budúcnosti („Čo ak ma podvedie?“). V tu-a-teraz je naša situácia len zriedkakedy taká domotaná, ako si ju vykreslíme v hlave. A ak vedome zostaneme v tu-a-teraz, vieme sa so situáciou vysporiadať elegantne a s vďačnosťou.
Keď naša myseľ zablúdi späť do minulosti alebo začne špekulovať o budúcnosti, potrebujeme si to uvedomiť a presmerovať pozornosť späť na prítomnosť. A len čo sme späť v prítomnosti, podstatné je akceptovať ju takú, aká je. Naša realita nás dokáže zničiť, ak ju budeme popierať alebo s ňou budeme bojovať… ale môžeme ju akceptovať ako to, čo skutočne je, byť za ňu vďační a postupne sa snažiť vyťažiť z nej pre seba čo najviac. Samozrejme, chce to prax, pretože nemáme tendenciu pociťovať veľkú vďačnosť, keď sa nedarí… Ale toto je reálny svet, nie fantazmagória. A aj reálny svet, ak nie je práve krásny, má aspoň jeden svetlejší lúč na horizonte – ak ho pohľadáme.
A ak nezabudneme oslavovať každý drobný pokrok aj v tých najhorších chvíľach.
Marc Chernoff