Dnes ráno som v rádiu počula kúsok pesničky, ktorý mi zasa rozbehol pathworking:
Niekde je rieka, ktorá hľadá veľký tok…
Napadlo mi, že je to vlastne paralela s ľudským životom – štartujete ako malý potôčik a každá drobná prekážka vami poriadne hrkne, potom nazbierate dostatok vody a dole pod povrchom to vami síce ešte hrká, ale na hladine to vyzerá, ako že nič sa nedeje. Celý život tečiete, pretože neviete inak, a neurčujete si sami svoj tok, ale vám ho určuje prostredie (podmienky, spád terénu, podložie, povrch a pod.)… a celá život hľadáte niečo, kde by ste neboli takí sami, kde by ste sa mohli pridať, „splynúť“.
Nakoniec ste už celkom mohutná rieka s množstvom osobnej sily a potom sa priblíži iná rieka. Buď je to ten veľtok, do ktorého vám terén umožní vliať sa, alebo vám to terén neumožní a vy si tečiete povedľa seba a nikdy neviete, kedy to tú druhú rieku odrazí celkom iným smerom a či ju ešte uvidíte…
A keď sa vám aj podarí s tou druhou riekou splynúť, odrazu sa vaša osobná sila rozpustí, zriedi a už nie je taká veľká – už nerozhodujete o všetkom, dokonca ani o sebe, a nakoniec stratíte identitu, ktorú ste mali predtým, a stávate sa niečím iným…
Toľko moje asociácie. Rada by som sa dozvedela, aké asociácie ten citát vyvolal vo vás. 🙂