Všetci radi počúvame o energii a práci s energiou – ale kým to skutočne nevyskúšame, nezažijeme „na vlastnej koži“ a neurobíme si z toho bežný rituál, spôsob prístupu k veciam, dovtedy to bude niečo, čo dokážu iní, ale my nie.
Problém je v našej výchove. Sme naučení myslieť si, že všetko, čo tu je, je fyzického charakteru – a že nič iné okrem toho neexistuje. Tým pádom nevieme, ako vnímať energiu, ako ju používať a ako si vytvoriť energetický predpoklad („priestor“) pre to, aby naše fyzické kroky viedli k naplneniu cieľa.
Keď sa do nejakej veci púšťame, ideme do nej z predstavy (čo je vrcholne nefyzická forma) a z pocitu, ktorý sídli niekde v oblasti solárneho plexu/žalúdka/srdca. Keď sa nám niekto páči a nadväzujeme s ním kontakt, vtedy túto oblasť otvárame („otvárame sa inej osobe“) – ale keď ideme za nejakým cieľom a pristupujeme k nemu s obavou, tak túto oblasť uzatvárame a tým energiu blokujeme.
Všetko, čo štartujeme, štartujeme v svete energie – myšlienkou, predstavou, pocitom, želaním. Túto myšlienku postupne prehlbujeme cez snívanie, vizualizovanie. Potom začneme o našej myšlienke hovoriť s priateľmi – a myšlienka začína dostávať konkrétnejšiu fyzickú formu. A čím dlhšie o nej hovoríme, tým viac sa prehlbuje naše nadšenie pre ňu a vnútorné nutkanie dať jej konkrétnu fyzickú podobu. Ešte stále sme však neurobili nič pre jej realizáciu vo fyzickom svete! Takže prvá polovica zhmotňovania je celá o energetickej práci.
Ale keď pristupujeme k energetickej práci, robievame ešte jednu chybu – pristupujeme k nej s kondicionovaním, ako keby šlo o svet hmoty. To je chyba. V svete hmoty sú veci definitívne, konečné a vymedzené. Napríklad si vezmite hudbu. Kedysi ktosi napísal pesničku, šiel do štúdia, nahral ju, napálil na CDčko a potom sa tieto CDčka predávali. Ak ste mali balenie 10 CDčiek a 2 ste niekomu darovali, zostalo vám na predaj už len 8 CDčiek – teda ich prístupnosť sa znížila, z balenia ubudlo.
Ale dnes, keď zložíte pesničku, vyrobíte z nej MP3 a zavesíte ju na web, odkiaľ si ju každý môže stiahnuť. Čiže miesto toho, aby existoval finitný (=vymedzený/obmedzený) počet pesničiek, ktoré sú k dispozícii, existuje len jedna a každým stiahnutím nie je o jednu menej, ale naopak, vzniká +1 verzia pesničky – pesnička sa množí. A presne tak vyzerá aj energetická práca – energia tu je, je všeobecne prístupná, neubúda z nej, ale naopak, každou predstavou vznika +1 predstava, teda predstavy (a tým aj možnosti) sa množia.
„Zakaždým, keď niekto z energie vezme, vzniká VIAC energie.“
Musíme prestať byť „ohľaduplní“ a báť sa, že zakaždým, keď si niečo nárokujem, uberám tým iným ľuďom. (Aspoň u mňa je to veľmi silno vyvinuté obmedzenie, ktoré ma núti nenárokovať si nič. 😕 Úplne úžasné východisko pre zhmotňovanie. Stále mám pocit, že to nezvládam, a pritom na plné pecky zhmotňujem to, čo si nárokujem – teda nič. 😳 ) Takže sa potrebujeme prestať obávať, že ak si niečo nárokujeme, poškodzujeme tým iných. „Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi,“ vravel aj Castanedov don Juan…
Jeffrey Allen, zo seminára ktorého sú tieto výpisky, vraví, že každý z nás je „médium“. Všetci máme v sebe tie predpoklady, ktoré majú aj ľudia označovaní ako „médiá“ – všetci energiu vnímame a máme k nej prístup. Hovoríme tomu „intuícia“. Problém je len, že náš každodenný život je totálne zaprasený rušeniami zo sveta hmoty. V hlave máme non-stop komentáre o tom, čo čo je a aké zlé/dobré to je a ako nás to teší/štve, že tichý hlas našej intuície pod týmto rušením celkom zaniká – a keď ho aj niekedy začujeme, nemáme vytvorený zvyk načúvať našej intuícii, a tak ju vždy zhodíme zo stola so slovami „zas mi šibe“.
Mne sa na jeho rozprávaní páčilo hlavne jedno. Podelil sa o svoj osobný príbeh, ako sa zo strojárskeho inžiniera stal liečiteľom. Začal načúvať svojej intuícii a odrazu sa mu do života dostavila synchronicita. Ponúkli mu dovolenku. Vyžiadal si mesiac platenej dovolenky. V jeho očiach drzosť – ale schválili mu to. Tak sa vybral do Európy bez predstavy, čo bude ten mesiac robiť, keď tu ho nejaká známa oslovila, či by nechcel prevziať jej kurzy energetickej práce v Španielsku miesto nej… po dobu jedného mesiaca. Tak súhlasil a šiel tam. A nakoniec to zhrnul:
„Keď som tam začínal učiť, prichodil som si ako inžinier, ktorý fejkuje, že je liečiteľ. Keď som po mesiaci odchádzal, prichodil som si ako liečiteľ, ktorý fejkuje, že je inžinier.“
Neviem, ako vy, ale ja zakaždým, keď sa do niečoho pustím, tak mám pocit, že som náramný fejk. Proste len niekto, kto to predstiera a tvári sa ako torta len preto, že ho dali na policu… Je to pocit, o ktorý nestojím, a tak si stále o sebe myslím, že nemám ostatným čo povedať alebo dať. Teraz, v svetle príbehu Jeffreyho Allena, som pochopila, že ide len o to, že z nejakej veci som si neurobila rutinu. Keby som ju robila každý deň, začala by som ju považovať za samozrejmosť a stala by sa mojou súčasťou – prestala by som si prichodiť ako fejk a začala by som si myslieť, že som majster. (Či by som skutočne bola majstrom, to je celkom iná pesnička… ale úprimne by som si to myslela, pretože každý vidíme len po hranicu našej nekompetentnosti. 😛 )
Ide o to, že sa identifikujeme s tým, o čom si v duchu žbrbleme viac. Ak sa stále zapodievame platom, postavením, domom a majetkom, tá energetická časť z nás nám prichodí neskutočná. Ak sa začneme zosilnene zapodievať svetom energie (=neviditeľným svetom za fyzickými procesmi), zažne nám hmota prichodiť nereálna. Ale pretože sme bytosti sveta hmoty, potrebujeme sa naučiť vyvažovať jedno i druhé. Jeffrey Allen hovorí, že nemáme podľahnúť newageistickým guruom a snažiť sa odstrániť vnútorný monológ – potrebujeme ho na zdravé fungovanie. (Alebo to možno nehovorí on, ale ja. 😉 ) To značí, že netreba jedno posilniť na úkor druhého – netreba sa snažiť ten tichý hlások intuície v nás posilňovať, ale treba len zoslabiť zvuk rušenia vnútorného monológu na takú úroveň, že intuíciu začneme lepšie počuť.
Allenov prístup je dobrý ešte z jedného pohľadu: je pragmatický. Miesto toho, aby elaboroval siahodlhé zoznamy krokov, ako si niečo zhmotniť, začína tým, že sa pozerá na energiu priania – na to, čo presne chceme. Ide o našu starú bolesť, že veľa z našich predstáv, postojov a želaní do nás bolo vovychovávaných a nie sú ani naše vlastné, ale pretože sú hlasnejšie (vnútorný džavot ich neustále rozoberá), považujeme ich za svoje – a žijeme predstavu niekoho iného.
Allen sa teda pozerá na to, čo skutočne chceme, a potom sa pozerá na strachy, ktoré nám bránia to dosiahnuť, a ako ich môžeme odstrániť.
Na všetko toto budú v najbližších dňoch cvičenia (označené ako „úlohy“), len ich najprv potrebujem nahovoriť. Takže pre dnešok skončíme týmto a zajtra sa pokračuje. 🙂