Tento týždeň začíname so šamanským putovaním (alebo šamanskými cestami, komu je ako lepšie). Ale ešte než sa do toho pustíme, idem sa zasprávať pedagogicky nevhodne a miesto toho, aby som vás nechala najprv skúšať a potom vám dávala „teoretický rámec“, urobím to naopak. Myslím totiž, že možno lepšie pochopíte, čo robíte, a budete to vedieť dokonalejšie využiť…
Takže „trochu“ teórie 😉 .
Najprv siahnem po svojej milovanej teórii, že každý je „ja“ a potom ešte „ten zvyšok zo mňa“. Sem mi zapadá aj toltécke učenie, že každý jedinec je zväzok energetických vlákien, zlepených dohromady v jednom bode „úmyslom“. Ten úmysel nás fixuje vo vedomí „ja“ – vo vedomí toho, že sme samostatná identita, ktorá je oddelená od celku a dostala oči na to, aby sa nimi mohla pozerať na ten „celok“. Lenže čo je ten „celok“, na ktorý naše oči pozerajú? Ten „zvyšok z nás“ – zvyšné časti energetických vlákien, ktoré nás tvoria, ale nachádzajú sa niekde mimo „kotviaceho bodu“ (teda bodu zlepenia úmyslom), PLUS ostatné energetické vlákna, ktoré nás netvoria, ale sú poprepletané s tými našimi a tak nás napriek všetkému ovplyvňujú. 🙂
Tým „úmyslom“ sa zapodievať nebudeme. To je na religiózne štúdie. Ja mám postoj „kým to drží pohromade, nebabrať“ 😛 , a toho sa budem pridŕžať. Vrele odporúčam aj vám. Čo nás však zaujímať bude, je ten bod, kde sú vlákna zlepené, pretože ten tvorí naše vnímané „ja“, ako aj ten zvyšok vlákien, pretože ten je rovnako našou súčasťou, aj keď si ho neuvedomujeme. Obvykle sa tomu prvému hovorí vedomie a tomu druhému podvedomie.
A oboje tvorí „ja“.
To však znamená jedno – že každý z nás je bytosť „dvoch svetov“: sveta hmoty a sveta mimo hmoty (neviditeľného, nehmatateľného, neoveriteľného). Okrem svojho vedomia, „ega“, racionálnej mysle, v ktorej niečo sme a niečo iné nie sme (a preto sme oddelení od zvyšku), máme aj svoje podvedomie, kde sme miliónmi spôsobov s tým zvyškom spojení, pretože ho zdieľame so všetkým ostatným, čo existuje. Vedomie je tá časť z nás, ktorú si uvedomujeme. Podvedomie je tá časť z nás, ktorej si vedomí veľmi nie sme, ale v ktorej sú korene všetkého nášho vedomého správania, myslenia, vnímania a interpretovania – hodnoty, predsudky, zlé zážitky, presvedčenia, časti osobnosti, s ktorými by sme nedokázali existovať, keby sme ich mali vo vedomí. 🙂 More potenciálov. 🙂
Castanedovci hovoria tomuto deleniu „nagual“ pre podvedomie a „tonal“ pre vedomie, teda svet, ktorý si uvedomujeme. Celý náš vedomý život označujú ako „ostrov tonalu v mori nagualu“, čo hodne vypovedá o vzájomnom pomere týchto dvoch svetov 😉 .
Väčšinu dňa sa pohybujeme v tonale, v našom vedomom fungovaní. Tam je všetko finitné (ohraničené), presné, pomenovateľné, hmotné.
Náš nagual je, naopak, zásobník energie – zásobník potenciálov, pocitov. Keď sa k nemu približujeme, pokúšame sa nasadiť vnímanie nášho tonalu na popis nagualu – ale to nefunguje, pretože v naguale nie sú veci buď-alebo a od-do, nedajú sa presne vyšpecifikovať a teda im nemôžeme dať presnú nálepku a povedať „toto sa správa tak-a-tak“.
Všetko, čo existuje v našom vedomí, muselo najprv existovať ako potenciál v našom podvedomí. Ak ideme na záchod (v tonale), museli sme vopred pocítiť potrebu ísť na záchod (v naguale). Takže všetko, čo sme – a ešte oveľa, oveľa viac – sme v podvedomí. Každé naše správanie, reakcia, predpoklad, hodnota a strach majú svoj koreň v podvedomí/naguale a keby sme ich vedeli vyňúrať a ošetriť tam, oveľa ľahšie by sa nám dýchalo.
Lenže… Naše podvedomie s nami nevie komunikovať. To, čo my považujeme za komunikáciu, sa silno opiera o hmotný svet, jeho formy, prejavy a súvislosti. Lenže nehmotný svet funguje svojsky… Len kedy-tedy sa správy z neho dostávajú do nášho vedomia – ako intuícia, náhly poryv emócie bez zjavnej príčiny, alebo nevysvetliteľný obraz, ktorý pustí našu fantáziu z reťaze. To sa práve naše podvedomie pokúša komunikovať nám nejakú správu. Pretože však nemá presné formy, nekomunikuje cez presné slová. Používa obrazy a pocity – a tieto nie sú doslovné, ale symbolické.
Všetko, čo nám podvedomie posiela, sú symboly toho, čo sa v nás hlboko pod povrchom, kam nedovidíme, práve deje. Môže to byť – a najčastejšie je – nejaký vnútorný konflikt medzi energiami, čo nás tvoria. Každá z nich v našom podvedomí dostáva symbolickú reprezentáciu – „osobnosť“. Takže hoci si myslíme, že „my“ sme jedna osobnosť, každý z nás je vlastne súbor mnohých „ja“, každé z toho so samostatnou agendou, presvedčeniami a cieľmi, ale niektoré vo vedomí a iné zas v podvedomí. Preto, keď snívame a máme v sne iných ľudí, tak nepredstavujú iných ľudí, ale len zložky našej vlastnej osobnosti, ktoré si medzi sebou niečo vyštrngávajú. Pri práci so snami sme sa toto už učili.
Podstata za tým je tá, že sme bytosti dualitného sveta. To, s čím sa identifikujeme a označujeme to ako „ja“, je len jeden pól na istej energii. Napríklad „ja som svätec“. Ale na to, aby energia „svätec“ mohla v dualite fungovať, potrebuje mať aj svoj protipól, „ksicht“. Lenže my sa identifikujeme so svätcom. Kam sa podeje ten ksicht? Odkráča za zvukov fanfár do nášho podvedomia, tam sa skrýva, spriada svoje plány na návrat na výslnie a pri tých najnevhodnejších príležitostiach vystrkuje rožky v správaní, ktoré nás samých zaskočí a pod ktoré sa obvykle nepodpisujeme.
Takisto zakaždým, keď „robíme rozhodnutia“… Len čo si potrebujeme sadnúť, niečo zvážiť, spísať si pre a proti, je to signál, že práve si dve osobnosti nášho podvedomia vyštrngávajú, kto má väčší. 😛 Je tam vnútorný konflikt. Ten nie je prejavom toho, že sme ksichti a treba nás spopolniť a kýchnuť 😉 , ale len že sme bytosti duálneho sveta – hmoty, ktorá hlboko v sebe nosí tušenie, že je aj čosi viac ako“ len hmota“. 🙂
Na prvý pohľad to vyzerá, že podvedomie s nami komunikuje len zriedka – vtedy, keď sa zasprávame ako osli, hoci normálne sme celkom fajn ľudia. Pravda je však celkom iná (nie tá „oslia“, ale tá podvedomá): non-stop v nás beží proces komunikácie. Podvedomie informuje v jednom kuse vedomie, čo si treba všímať, čo treba vnímať, ako to treba vnímať, ako to treba interpretovať… My to vo vedomí neregistrujeme. Myslíme si, že nám „šibe“, že máme intuitívny poryv alebo že sme nepatrične emotívni, ale nepovedali by sme, že práve s nami hovorí naše podvedomie…
Keďže väčšina našich koreňov je v podvedomí, vyzerá ako celkom dobrý nápad naučiť sa s podvedomím komunikovať. Máme na to dva možné kanály – snívanie a fantazírovanie. Snívanie je komunikačný kanál od podvedomia k nám, fantazírovanie je komunikačný kanál obojsmerný – a náš hlavný „styčný bod“ s tou neznámou časťou v nás.
Snívaním sme sa už zaoberali (týždne 26 – 28) a začali sme prenikať do sveta snov a interpretácie toho, čo nám hovoria… Ak ste doteraz neodhodili snáre, tak je najvyšší čas! Keďže ide o obrazy vášho podvedomia, ktoré sa opierajú o vaše zážitky a vaše interpretácie (strachy, obavy, skúsenosti, hodnoty), ako vám v symbolike snov pomôže kniha, ktorú napísal niekto iný – síce podľa svojich najlepších úmyslov a na základe svojich zážitkov, svojich symbolov a svojich interpretácií – z ktorých ani jedno nie je vaše?!
Teraz nastal čas povedať si niečo viac o fantazírovaní. Spriadaní. Snívaní s otvorenými očami. Aktívnej predstavivosti. Dajte tomu hocijaký názov, okamžite sa vo vás rozozvučia poplašné zvonce, že ide o „vymýšľanie si“. Môže za to naša západná kultúra, ktorá bola po takú dlhú dobu orientovaná racionálne. Na čo ste si nemohli siahnuť, to neexistovalo. A tak pri fantazírovaní sa okamžite dozviete, že „to si len vymýšľaš“, „to nie je realita, len tvoja fantázia“. Ale v predstavivosti si nikto nič „nevymýšľa“. Všetko, čo sa dostáva do vedomia, totiž najprv muselo byť uložené v podvedomí… takže vlastne nemôžete si „vymyslieť“ nič, čo by vo vašom podvedomí nebolo už vopred existovalo. Môžete tomu len dať určitý obraz. Bodka. 🙂
A prečo je to dôležité? No preto, lebo celá oblasť šamanského putovania (ciest) nie je vlastne nič iné, len fantazírovanie. A ak ste bytosť čo len spolovice tak zakotvená v svete hmoty a reality ako ja, budete mať problém. Budete si myslieť, že si veci len vymýšľate. Že to nie je reálne. Ale… všetko, čo sa vám dostane do vedomia (uvedomíte, „vidíte“, „prežívate“ to) už muselo predtým byť „reálne“ – vo vašom podvedomí… musel tam byť potenciál dostať od vás symbolickú podobu. Inak by to tú symbolickú podobu („obraz“, „reprezentáciu“) nedostalo. 🙂
Ja viem… ťažké kafe. 😕 Ale teraz už máme rámec pre to, čo budeme pri šamanskom putovaní robiť. Pôjdeme na pôdu nášho podvedomia, necháme ho na seba pôsobiť, tomuto pôsobeniu prisúdime istý obraz – a potom sa môžeme zachovať už celkom „hmotne“ a s tým obrazom „pokecať“.
Všetko, čo v svete podvedomia (šamanskom svete) zažijeme, sú len symboly. Všetko má symbolický význam. Keď teda na vašej šamanskej ceste bude ležať psí fekál, tak si môžete byť istí jediným – že to bude všetko iné, len nie psí fekál! Ten obraz ste tomu prisúdili vy na základe nejakého pocitu, cez ktorý sa vás podvedomie práve dotýka. Môže to byť „niečo hnusné“, „niečo smrduté“, niečo „do tohto nešliapnem za nič na svete“, niečo „hnojivé“, niečo „zlé, čo už vyšlo von a nezavadzia“… ale v každom prípade to bude niečo, s čím sa dá hovoriť a čo má svoju vlastnú múdrosť. 🙂
A teraz mám pocit, že sme na šamanské putovanie už aj celkom pripravení. 🙂