Všetci sme zažili pocity obrovskej osamelosti, kde knihy a náboženstvo a čokoľvek iné nezabrali a my sme zostali obrovsky, vnútorne osamelí a prázdni. Väčšina z nás nedokáže čeliť tejto osamelosti a prázdnote a utekáme pred ňou. Jedna z vecí, do ktorých sa utiekame, je závislosť – stávame sa závislými na tom, k čomu sa utiekame, pretože neustojíme zostať len sami so sebou. Musíme mať rádio alebo knižku alebo rozhovory, neutíchajúce švitorenie o tom a hentom, o umení a kultúre. Takto sa dopracujeme až do bodu, kedy si uvedomíme ten neskutočný pocit izolácie. Môžeme mať vynikajúcu prácu, pracovať na plné pecky, písať knihy, ale vovnútri nosíme obrovské vákuum. Chceme ho zaplniť a závislosť je jeden zo spôsobov, ako to dosiahnuť. Používame ju; používame zábavu, prácu pre cirkev či charitu, pijatiku, ženy či tucet iných vecí, len aby sme ho zaplnili, zakryli.
Ak si uvedomíme, že je absolútne márne snažiť sa ho zamaskovať, že to nejde ani slovami, ani presvedčeniami, ani dohodami, ani silou vôle, potom tomu čelíme ako faktu. To nie je otázka, ako sa zbaviť závislosti – to by bola len reakcia na fakt, ale nie fakt. Tak prečo nečeliť tomu faktu a nepozrieť sa, čo sa stane? Vtedy vyvstane problém pozorujúceho a pozorovaného. Pozorujúci vraví „som prázdny a nepáči sa mi to“ a utečie pred tým. Pozorujúci tým vraví: „som niečo iné ako prázdnota“. Ale pozorujúci je prázdnota – nie prázdnota pozorovaná pozorujúcim. Pozorujúci je pozorované. Keď si toto uvedomí, jeho myslenie a cítenie sa zmení zásadným spôsobom.
Jiddu Krishnamurti
Otázka:
Ako chápete, že „pozorujúci je pozorované“? Ak by to bolo skutočne tak – aký dopad to má na váš vlastný život/príbeh?