Poznáte to, že sa niekedy správate spôsobom, ktorý vám samým je nepríjemný – ale nedokážete s tým prestať?
Alebo že upadáte znova a znova do zlozvyku a neviete z neho von?
Alebo že s nejakým problémom neviete pohnúť dopredu, hoci robíte všetko možné a máte pocit, že to robíte správne?
Alebo že vždy znova a znova vyskakujú podobné situácie, pocity či napätia bez toho, aby ste pre ne videli príčinu?
Alebo že máte z niekoho alebo niečoho strach – celkom bezdôvodne?
Ak áno, môže to byť tým, že ste na seba v minulosti prebrali pocity iných ľudí, najčastejšie rodičov alebo iných osôb, ku ktorým ste mali blízky vzťah. Niekedy tomu hovoríme aj „cudzie pocity“.
Prečo však na seba preberáme cudzie pocity? Najčastejšie to robíme v detstve, keď ešte nemáme dobre vyvinuté overovacie filtre, všetko prežívame cez seba a vo vzťahu k sebe a myslíme si preto, že to my sme príčinou ich nešťastia alebo zlosti. Aby sme sa necítili vinní, preberieme ich pocity na seba. Je to, ako keby sme sa snažili im ubrať z ich emócie, aby sa nám znova venovali s priazňou a my sme sa cítili bezpeční a chránení a v pohode.
A podľa čoho zistíte, že ste prebrali na seba pocity niekoho iného? Najčastejšie tak, že isté pocity alebo rozpoloženia sa vynárajú stále znova, precítite ich, preskúmate príbehy, s ktorými sa spájajú, rozpúšťate ich vo vnútornom tichu a akceptácii – a napriek tomu sa vám ich nedarí odstrániť. Jednoducho sa s nimi neviete pohnúť ďalej a cítite, že niečo s nimi nie je v poriadku, že to nie ste vy… pretože to nie ste vy.
Často sa stáva, že cítite zamilovanosť, ktorou vás partner zahŕňa, a myslíte si (alebo si navrávate), že to vy ste ten, čo miluje. Alebo sa cítite v tlaku a nepohode, hoci na to práve teraz nemáte žiadnu príčinu. Alebo sa odrazu správate absolútne arogantne a odmietavo a neskôr sa čudujete, čo to do vás vošlo, pretože takí v skutočnosti nebývate.
Dokonca možno na seba prebrať aj sexuálne pocity alebo citové reakcie inej osoby a považovať ich za svoje vlastné.
Ďalšou zvláštnosťou je, že keď spadneme do cudzích pocitov, začnú sa veci niekedy správať podivne. Napríklad rozzúrení skočíme do auta, ale motor odmieta štartovať. Až po tom, ako zistíme, že sme vypenili celkom zbytočne, odrazu motor naskočí, akoby sa nič nedialo… Ako keby odrážal našu vlastnú rozpoltenosť, vnútornú rozorvanosť, neautentičnosť.
Čo s prevzatými pocitmi?
Hlavným príznakom cudzích pocitov, ktoré ste na seba prebrali, je, že napriek cielenej práci, skúmaniu, rozpúšťaniu a akceptovaniu sa nemenia – nesilnejú ani neslabnú. Niekedy pri skúmaní príbehu, ktorý sa s pocitom spája, dokonca začne byť zrejmé, že k vám ten príbeh akosi ani nepatrí.
Len čo toto zistíte, je zvyšok už hračka: Zakaždým, keď sa tento cudzí pocit znova vynorí, poviete si „Ach, to je ten pocit, čo ani nie je môj vlastný, ale je to pocit a príbeh môjho otca/mojej matky.“ Nepostačí to však na to, aby to cudzí pocit trvale rozpustilo. Ak chcete cudzí pocit rozpustiť, potrebujete ho vrátiť tomu, od koho ste ho prebrali – dištancovať sa od neho, pustiť ho k vode. Nemusí to byť jednoduché. Keď budete vracať pocit jeho pôvodnému majiteľovi, môžu sa dostaviť pocity viny, strachu alebo nepohody. A tieto pocity budete musieť pripustiť a precítiť, lebo ak by ste ich odmietli, tak cudzí pocit zas len vytesníte do podvedomia a nezbavíte sa ho.
Budete si potrebovať zvyknúť na predstavu, že viete byť šťastní a spokojní, aj keď ľudia okolo vás, na ktorých vám záleží a ktorých milujete, nie sú šťastní a spokojní. Vaša vnútorná pohoda nie je výpoveďou o vašom vzťahu k nim. Váš vzťah k nim je výpoveďou o vašom vzťahu k nim. Vaša vnútorná pohoda je výpoveďou o tom, aký vzťah chcete mať sami k sebe.
Inými slovami: potrebujete byť ochotní pripustiť, že svet sa môže rútiť do záhuby, ale vy sa pritom smiete cítiť vnútorne v pohode a nesmierne šťastní.
Až vtedy sa ja-príbeh („Ja som zodpovedný za blaho iných a závislý na tom, aby sa cítili blažene“) prestane energeticky priživovať a bude sa môcť rozpustiť natrvalo.
podľa Gabriele Rudolph