„Aby ste našli zmysel života, potrebuje byť myseľ celkom bez meradiel; len vtedy ho dokáže odhaliť – inak budete len premietať navonok svoje vlastné želania. Toto nie je len vec čisto intelektuálna. Ak sa do nej ponoríte hlboko, uvidíte jej význam. Koniec-koncov, to len na základe svojich predsudkov, mojich chtíčov, mojich túžob a mojich predpojatostí rozhodujem, čo pre mňa zmysel života má znamenať. Takže ten zmysel je produkt môjho priania. To ale evidentne nie je zmysel života.“ — Jiddu Krishnamurti
To nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že sa nerodíme s istým zmyslom – neprichádzame s ním na svet.
Zmysel nášho života je to, čo dokážeme urobiť z toho kopca situácií, cez ktoré musíme prejsť a nedokážeme sa im vyhnúť.
Potom to ale automaticky znamená, že ak sa zmení naše vnútro, naša vôľa vysporadúvať sa s vecami, alebo sa zlepšia naše schopnosti vysporadúvať sa s vecami, môže sa zmeniť aj náš „zmysel života“.
A hoci väčšina učení sa odvoláva na nejaký „zmysel života“ ako na bod, kam sa dopracujeme a „sme v optime“, skúsme sa naň pozrieť inak – ako na proces, ktorým zisťujeme, aký zmysel by pre nás udalosti v našom živote mohli mať. Pretože svoje „optimum“ máme vzhľadom na každú situáciu – možno vždy niekde inde, ale je tam.
Pre mňa sa zmyslom života stalo „plynúť s tokom“ bez veľkých šrámov (teda že vás tok udalostí neoplieska o každý breh a každú skalu 😉 ) a pritom si maximálne napĺňať vnútorný pocit vyváženosti nezávisle od okolností, ktoré práve nastali.
Ako by vyzeral „zmysel života ako proces“ 😛 pre vás?