Očakávania sú obrazom toho, ako si predstavujeme, že by mal svet vyzerať. Veľmi často ani nie sú naše vlastné, ale boli do nás vovychovávané, a rovnako často sa spájajú s pocitom, že na niečo (ne)máme nárok.
Keď máme na svet, ľudí a udalosti isté očakávania, tak nás všetko, čo tieto očakávania nenapĺňa, nesmierne rozčuľuje a sklamáva a cítime vnútorné rozčarovanie.
Ale dokonca aj vtedy, keď sú naše očakávania naplnené a presne v tej podobe, ako sme si priali, nebudeme spokojní… Pretože len čo je nejaké očakávanie naplnené, zdvihneme latku a stanovíme si ešte vyššie očakávanie. To súčasne znamená, že nikdy nebudeme mať pocit vnútornej spokojnosti.
Každé naše očakávanie sa viaže na nejakú situáciu v minulosti, kedy sme mali potrebu a tá nebola naplnená. Tak sme si vytvorili v danej veci nejaké očakávanie. A dnes, aj keď by sa naše očakávania do poslednej bodky naplnili, nikdy nedokážu naplniť našu niekdajšiu potrebu – pretože tá patrí minulosti!
Naše očakávania tvoria nepríjemný začarovaný kruh. Vychádzajú z toho, že svet nie je v poriadku, je to nepriateľské miesto a musíme sa snažiť ho „upraviť“ do správnej podoby. Zakaždým, keď niekto od nás niečo požaduje, tak sa buď vzoprieme, nebudeme ochotní to urobiť alebo to urobíme po svojom (pozícia „rebel“), alebo sa prepneme do pozície „obete“ a podriadime sa s tým, že sme cúvli pod hrubým nátlakom. Oboje v nás len posilňuje pocit nepriateľského sveta, kde treba za všetko bojovať a nič nie je dosť dobré (a ak na prvý pohľad vyzerá ako dosť dobré, je v tom skrytý háčik (lebo očakávame nenaplnenie nášho očakávania).
Požadovanie a dožadovanie sa, aby niekto vyhovel našej predstave o tom, ako to má byť, iba poškodzuje vzťah a stavia nás do roly nadradeného, určujúceho faktora (ovšem s očakávaním, že naše požiadavky aj tak nebudú plne naplnené). Ak napríklad od partnera očakávate, že vás bude milovať, tak preto, že láska je pre vás téma a nemilujete dostatočne sami seba (inak by témou nebola 🙂 ).
Človek, ktorý má očakávania, používa slová ako „malo by sa“, „treba“, „to sa musí“ – všetky tieto spojenia vedú k perfekcionizmu (a všetko, čo nie je dokonalé, je dokonalý nepodarok). To je pasca nášho ega, ktoré má pocit menejcennosti a považuje za potrebné zničiť alebo pohaniť všetko, čo sme dosiahli. Je to zas len projekcia toho, že niečo sme si v minulosti nenaplnili, urobili sme z toho program „nestál som za to“ alebo „nedokázal som to“ a dnes sa skrývame sa prehnané nároky na iných, aby si len nezačali myslieť, že sme nestáli za to alebo sme niečo nedokázali…
Na reflexiu
Ako ste na tom? Máte nejaké očakávania (presvedčenia), ktoré pred sebou tlačíte ako ochranný štít? Čoho sa týkajú? Ako presne vyzerajú?
Aké očakávania kladiete na svoje prostredie (napr. iných ľudí)?
A ako z toho von?
Najlepšie je nemať očakávania, ale si začať stanovovať ciele. U cieľov vieme pomerne presne nadefinovať, ako majú vyzerať, a nerezonuje v nich ten pocit „to nebolo dosť dobré“. Proste buď ste cieľ dosiahli, alebo nie. Navyše cieľov je veľa a pre každú oblasť života, kým očakávanie je jedno a platí pre všetky oblasti života.
A hodne pomáha začať poskytovať to, čo od ostatných očakávame. Je to voľne podľa „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“ – začnú sa k nám zbiehať ľudia s podobnou orientáciou a naše prostredie sa tým premení na oveľa priateľskejšie a menej chybné. 🙂