Doteraz sme sa vzťahom ako téme vyhýbali. Má to dva dôvody – ja som „nevzťahová“ (=nesrdcová) a navyše si vzťah interpretujeme obvykle ako srdcovú záležitosť, čo je zasa téma, ktorej sa v svojom živote dôsledne vyhýbam. Ale citové putá sa dajú uplatniť aj na všetky ostatné vzťahy – a kým žijeme, sme zavesení v nekonečnej sieti vzťahov k iným ľuďom, či už sa nám to páči alebo nie…
Na vstup použijem starší článok z Eprakone. Zakladá sa na článku Théuna Maresa s občasnými mojimi komentármi:
#1: Preber zodpovednosť
Preber zodpovednosť za to, že danú osobu chceš mať v svojom živote. Na vzťah treba dvoch, takže prestaň sa hrať na obviňovanie. Vnímaj svoju vlastnú rolu v tom, čo sa práve vo vzťahu (hocijakom) deje, a ako si k tomu prispel aj ty.
Niekde som pochytila zvrat “nedá sa tlieskať jednou rukou”. Ten zvrat sa mi nesmierne pozdáva. Kým vzniká rozruch, muselo sa niekde tlieskať – a to znamená, že sa museli použiť ruky dve – jedna z toho naša vlastná. ?
Častým prejavom kodependencie je váľať vinu, aktivitu a úmysel len na tých druhých – externalizovať svoj vlastný pocit nevyhovovania či nenaplnenia. Keď ho externalizujem, vždy zaň zodpovedá niekto iný. Ale ak zaň zodpovedá niekto iný, tak potom ja s tým neviem nič urobiť… Takto si to na jednej strane zjednodušujeme, na druhej sa staviame do roly Obete a pripravujeme sa o možnosť čokoľvek na nevyhovujúcej situácii zmeniť!
Ak nám niečo nevyhovuje, urobme z toho tému a diskutujme o tom ako rovnocenní partneri. Každý názor je rovnako platný. Podmienkou je, že obe strany potrebujú mať záujem na tom, aby sa nevyhovujúca situácia riešila… Ak jedna strana tento záujem nemá, zasa nie sme Obeť, ale niekto, kto môže urobiť rozhodnutie: zotrvať alebo zmeniť situáciu (napríklad odchodom). Takto vyzerá slobodná vôľa v každodennej praxi ? … Ale zas: odchádzam nie preto, že ma ten druhý k tomu donútil, ale že ja som sa rozhodol odísť. Nie “ty mi robíš”! Ako hovorí don Juan: “Nikto nikomu nič nerobí.”
#2: Nepodceňuj
Nesprávaj sa k partnerovi inak, než by si sa správal k cudziemu človeku. Keď niekoho dobre poznáme, často k nemu prestávame mať úctu, ba dokonca ním začneme pohŕdať. Takže by sme sa mohli k partnerovi správať tak, ako sa správame k cudzím ľuďom: zdvorilo a s úctou, aj keď ich poznáme už od nepamäti.
Moja skúsenosť (zaplatená v priamom prenose udalosťami z novembra 2009 na minigrimi): Ak niekoho poznáme dlho alebo dobre (alebo si to aspoň myslíme, pretože v sporných otázkach sa nám javí ako mäkký a neohrozujúci), máme tendenciu nebrať ho príliš vážne ani ako odborníka, ani ako človeka. Všetko menej známe sa nám začína zdať tajuplnejšie, žiadúcejšie a dôležitejšie ako ten trpák vedľa nás… Vzácne je to, o čo sa ešte len musíme snažiť, nie to, čo už máme… Tým, čo už máme, môžeme kľudne aj pohŕdať. Nikto nám to nechce ukradnúť – je to azda preto, že o to nikto nestojí? Že azda máme niečo menejcenné? ? No ale potom si to netreba vážiť! Možno s tým vymetať kúty, pretože my si trúfame na oveľa, oveľa viac! A tak vypadneme aj z tej základnej ľudskej slušnosti a začíname zháňať niečo, čo by nás bolo viac hodno.
Ak navyše máme v sebe nespracované nejaké aspekty (napríklad sa necítime uznávaní), tak hľadáme niekoho, kto nám tieto aspekty dokáže naplniť lepšie ako ten, kto nám ich zjavne naplniť nezvládol… a tak hľadáme mimo nášho vzťahu niekoho, kto “nám lepšie rozumie”. Preto sa mnohé manželstvá po čase rozpadajú. Ale keď si niekoho nového aj nájdeme, len čo s ním sme dostatočne dlho, budeme potrebovať ďalšieho niekoho, kto nám bude “lepšie rozumieť” zas v iných otázkach… Je to preto, že pocit naplnenia prichádza zvnútra, nie od niekoho zvonku, ktorý nám ho dá. Mares: Ak nám ho dá, môže nám ho hocikedy aj vziať – a sme na tom potom rovnako zle, ako sme boli predtým…
Skutočná úcta k partnerovi začína od nás. Ak si vážim seba (t.j. dávam si sám to, čo potrebujem, necítim sa niekde nedocenený, nemám potrebu uhrávať si svoje na úkor niekoho iného), vážim si aj toho druhého, pretože spokojnosť, ktorú v sebe mám, je aj jeho zásluhou – zásluhou prostredia, v ktorom mi umožnil byť sám sebou. Ak nepotrebujem na nikom nič uhrávať, sú si všetci ľudia v mojom okolí rovnocenní – a tým pádom s nimi jednám ako s obrazom seba samého – vyrovnane, spokojne a priateľsky.
#3: Akceptuj sa ako to, kto a čo si
Uznaj a prijmi svoje “nedostatky” a pripomínaj si, že sú tvojou bránou k osobnej sile a slobode. Preto sa prestaň tváriť, že nie si svoj potenciál. Miesto toho, aby si sústavne zdôvodňoval a obhajoval svoje správanie, nauč sa počúvať. A čo je najdôležitejšie: nauč sa počúvať svoje srdce, svoje pocity.
Mávame tendenciu vytvoriť si pre svet naokolo čosi ako “výkladnú skriňu“, ktorá predstavuje to, čo si myslíme, že by okolitý svet chcel na nás vidieť. Don Miguel Ruiz hovorí, že nemá význam tváriť sa ako niečo, čo nie sme – kôň je kôň a mačka je mačka a z mačky nikdy kôň nebude, pokiaľ zrovna nepozeráte českú rozprávku Čarodejný mešec. ?
Pre mňa je dôležité ešte jedno: prestaňme sa deliť na “klady” a “zápory”. Každá naša reakcia, každá naša vlastnosť je na niečo dobrá – inak by nebola vznikla. Sme dokonalé bytosti, ktoré niekedy svoje dokonalé vlastnosti nasadia v nesprávnej situácii – a výsledok je taký, aký je… Takže zlyhania a neúspechy nie sú hláška o tom, že sme babráci a máme sa zabaliť do hajzláku a spláchnuť, ale len o tom, že v danej situácii sme nezvolili vhodnú reakciu. No a takto to už nevyzerá ako tragédia, len ako malý hlavolam: ako sme mohli vedieť, že reakcia bude nevhodná? Prečo sme ju zvolili? Ako sa môžeme nabudúce vyhnúť tomu, aby sme ju zvolili znova?
#4: Sústreďuj sa na to pozitívne
Poukazuj u seba i u ostatných okolo teba na to dobré, čo robia. Je veľmi ľahké kritizovať, rýpať sa vo veciach, poukazovať na chyby. Ale ako často chváliš seba alebo iných za niečo, čo sa im podarilo? Všetci potrebujeme z času na čas pohladkanie, aby sme si neprestali veriť – aj ty!
#5: Uznaj opačné pohlavie tak, ako mu to prislúcha
Ak si muž, jednaj so ženami okolo seba ako so ženami, nie ako so svojou matkou. Ak si žena, zaobchádzaj s mužmi okolo seba ako s mužmi a nie ako so sopľavými chlapcami.
#6: Využívaj čas
Nauč sa neplytvať časom na to, že sa budeš venovať neproduktívnemu správaniu. Miesto toho sa nauč komunikovať účinne tým, že budeš otvorený, čestný a nebojácny. Nepredpokladaj, že iní vycítia, čo ťa v skrytku duše žerie.
Je to zasa o výkladných skriniach a o nedôslednosti v našom myslení. My sa poznáme dobre a tak vieme, čo z nás je len výkladná skriňa a čo je skutočná podstata. Kým však tým druhým predvádzame výkladnú skriňu, nemajú šancu zistiť, čo je naša podstata – ibaže by sme tú výkladnú skriňu boli kvalitne zbabrali! Takže nemá význam očakávať, že nám niekto bude čítať myšlienky a robiť, čo nám na očiach uvidí… Jediný spôsob je prevziať zodpovednosť za to, čo od toho druhého dostávaš, a začať sa pýtať a žiadať. (A neuraziť sa okamžite, ak raz príde “nie”.)
Neočakávajte, že iní budú čítať vaše myšlienky. Ak niečo chcete, neskrývajte to ako správu medzi riadkami. Nie “nie je ti teplo, miláčik?” ale “vadilo by ti, keby som na chvíľku otvorila okno?” Nemanipulujme; myslime a jednajme na rovinu. Takto si aj toho druhého vychováme k tomu, že s nami začne jednať na rovinu.
#7: Ver v seba i druhých
Prestaň si namýšľať, že každý tam vonku sa ti snaží dostať na kožu. Používaj iných ako svoje zrkadlo a uvedom si, že sú tu na to, aby nám pomáhali, nie aby z nás robili Obeť!
? A moja rada bokom: ak ťa to zrkadlo poriadne štve, vezmi handru a vypulíruj mu ksicht… ? Síce to nepomôže, ale náramne sa ti uľaví.
Ľudia, ktorí nás štvú, nás štvú preto, že nám majú čo povedať alebo že tak hlboko podbiehajú našu latku, že nám už nemajú naozaj čo povedať – a pritom nás nútia počúvať ich.
V tom prvom prípade zaberie hlboké zamyslenie sa, prečo nás štvú. Čo na nás im umožňuje štvať nás? Mám taký vnútorný obraz ozubených koliesok. Kým má koliesko zúbky, tak doňho môže iné koliesko zapadnúť a pohnúť mu žlčou. Takže otázka nie je, prečo ten idiot má zúbky, ale kde je môj vlastný zúbok, aby som ho odstránila?
A v tom druhom prípade sa odvolávam na svoju radu s pulírovaním. ?
#8: Uvedom si, že medzi mužmi a ženami sú rozdiely
V tomto bode nenapísal Mares nič viac a myslím, že je aj zbytočné to rozoberať. Muži a ženy mávajú (výchovou alebo génmi) inú psychiku, iné prežívanie, iné záujmy, iné potreby. Vo vyváženom vzťahu potrebujeme dosiahnuť jedno: aby každý z nás mal aj priestor pre seba samého a svoje záľuby. Očakávať od toho druhého, že bude večne naladený na našu vlnu a bude sa zaoberať len tým, čo nás trápi – ba že to bude predvídať – je nerealistické. Keď majú dvaja partneri každý svoje vlastné zážitky, aspoň sa majú o čom pri káve zhovárať.
#9: Nezabudni sa smiať – život je zábavný!
Nauč sa pozerať na svoje vlastné konanie, či už fyzické, psychické alebo emocionálne, a rovnako na konanie iných ako na to, čo v skutočnosti je – úlet, bláznovstvo. Ak toto zvládneš, budeš sa smiať oveľa častejšie ako plakať. Ľudia sú v podstate naozaj smiešne tvory – a to sa týka aj teba!
O princípe kontrolovaného úletu som už písala.
#10: Veď si denník
Život je najdôležitejšia cesta, na ktorú sa kedy vydáš, a preto by si ju mal veľmi poctivo zaznamenávať do denníka. Ak to budeš robiť, budeš prekvapený, koľko sa toho dozvieš o sebe, o iných a o živote ako takom. Zapisuj si všetko, dokonca aj svoje pocity, emócie, myšlienky, sny – a samozrejme aj dátum. Dátumy odhaľujú opakované vzorce správania, napríklad že každé Vianoce sme mrzutí a každú jar sme rozjarení. Ale najdôležitejšie na písaní denníka je to, že keď si veci zapisujeme, tak sa vlastne hlásime k našim rozhodnutiam a preto začíname preberať zodpovednosť za svoj život.
V tomto bode mám istú “kognitívnu disonanciu” ? , pretože si dobre pamätám, ako sa don Juan smial z Castanedu a jeho zvyku robiť si zápisky. Dokonca ho obvinil, že si vedie nejaký “môj milovaný denníček”. ? Vtedy hovoril, že vedením si denníka si človek podporuje sebadôležitosť – že svojim myšlienkam, skutkom a emóciám dodáva váhu, ako keby na nich záležalo. Akoby boli dôležité.
Ja som túto výhradu dona Juana veľmi dobre chápala – ale napriek tomu som si začala v istom bode viesť denník. Hlavne po tom, kedy som začala channelovať. Bolo treba zapisovať, čo kedy odznelo, pretože som veci zabúdala a mala som z toho maglajz. (Ale, povedzme si pravdu, aj som sa cítila dôležitá, keď som mohla rozoberať svoje zážitky… ? ) Spätne po dvoch rokoch vidím, že sa plusy a mínusy vedenia denníčka trochu vyvažujú. Povedala by som, že v počiatočných štádiách stalkovania nám denník dokáže skutočne odhaliť zabehané vzorce správania, ale neskôr, keď si zo sebapozorovania urobíme zvyk, mala by sa naša pozornosť v denníčku presunúť z nás samých na svet naokolo – len tak sa dokážeme odpútať od predstavy, že sme pupok sveta! Donekonečna rozoberať svoje emocionálne výšky a pády mi prichodí ako SKR, “spoiled kid’s rantings”, náreky rozmaznaného dieťaťa. Takže denník ako kronika nášho vnútorného života: nie; denník ako analytický nástroj: áno. Myslím, že tu by ani don Juan veľmi nenamietal. (Ale rehotať by sa rehotal, ako si dokážeme komplikovať život. ? )
#11: Buď skutočný!
Buď skutočný a umožni aj ostatným ľuďom, aby boli skutoční!
Buď sám sebou a nenúť iných, aby boli niečím, čo by si od nich potreboval alebo očakával..