Z webinára s Jennifer McLean:
Ako vznikajú naše obmedzenia a presvedčenia?
Ako deti ešte nemáme vybudované „obranné mechanizmy“ logiky – a preto sme oveľa zraniteľnejší. Niečo sa stane, nejaká emotívne nabitá situácia. V tom okamihu si ako deti urobíme záver o tom, kto sme my a aký je svet. Napríklad nám niekto povie niečo zlomyseľné a traumatizuje nás tým.
Pritom potrebujeme pochopiť jedno: trauma je trauma je trauma. Nijaká trauma nie je väčšia ako iná trauma. To, čo je trauma pre vás, rozhodujete jedine vy. Nemá význam porovnávať sa. Nemá význam myslieť si, že niekto to má ľahšie alebo ťažšie.
Ja napríklad v poslednom čase o sebe niečo zisťujem. Poznáte mobbing? Keď napr. skupina detí v škole vyčlení jedného a triafajú sa doňho a ubližujú mu? Deti to traumatizuje a v Nemecku sa robia obrovské programy proti mobbingu na školách. A ako deti hovoria o tom, ako ich mobujú, tíško žasnem – veď to som na škole zažila aj ja! Presne tak, presne v tej podobe – a netraumatizovalo ma to! Proste som to vzala ako fakt, keď som mala príležitosť, bránila som sa, ale inak som si to nijako nepripúšťala.
Čiže to, čo je pre niekoho trauma, pre iného môže byť len každodenná nepríjemnosť. To, ako na veci zareagujeme, je vysoko individuálne a máme právo reagovať na čokoľvek akokoľvek. Nikto nám nemôže povedať, čo pre nás môže a čo ešte nemôže byť traumatizujúce. O tom rozhodujeme jedine my sami.
Takže niekto nám niečo hnusné povie. A v tom okamihu my v rámci reagovania robíme rozhodnutie o tom, kto sme: „nie som dosť dobrý“, „nestojím za to“, „nemal by som sa ozývať“, „nie som dostatočne chytrý“. Proste urobíme si uzáver o nás.
Ale je tam ešte jedna vec, a to emócia. Máme pocit, že keby sme ju vyjadrili, môže to byť pre nás nebezpečné – napríklad keď rodič po vás ziape, vy ste malí a bojíte sa zaziapať späť, lebo si to inak zlíznete. Tak sa rozhodnete túto emóciu potlačiť, pretože je to bezpečnejšie.
Keď nás niečo traumatizuje, sme vo vnútornom priestore, kde si kladieme otázku: „je v poriadku vyjadriť, ako sa cítim?“, „je v poriadku povedať, že toto správanie voči mne nebolo okej?“, „je v poriadku prejaviť, že sa bojím/som smutný/hanbím sa/cítim sa previnilo?“ A vnútorne sa v okamihu traumy rozhodujeme, že nie je bezpečné túto emóciu vyjadriť. A tak ju potlačíme.
Čiže máme teraz dvojicu, ktorá zostáva naveky spojená: presvedčenie o nás (napr. „nie som dosť dobrý“) a potlačenú emóciu (napr. pocit viny). Okolo tejto dvojice vzniká čosi ako pancier, ktorý nás ochraňuje pred tým, aby sme túto emóciu vyjadrili.
Takto vyzerá mechanizmus potláčania a traumy.
A čo sa teraz deje: máme kopec pancierových gulí v svojom podvedomí, ktoré sa vytvorili okolo týchto presvedčení, uzáverov, ktoré sme si urobili o tom, kto sme. A nad tým všetkým je obranný mechanizmus, ktorý zabezpečuje, že neurobíme nič, čo by mohlo niektorú z tých pancierových gulí puknúť, aby nevytiekol všetok ten hnus zelený na povrch. Zakaždým, keď sa priblížime, podvedomie spustí poplach – „nelez tam, to je nebezpečné!“
Takže sa učíme vyhýbať sa našim pancierovým guliam. Jennifer McLean popisuje svoj vlastný mechanizmus reagovania: zúrivosť. Útok na toho druhého. Hádzanie riadmi. Zakaždým, keď sa vynárala spomienka na pôvodnú situáciu. Tento mechanizmus sa zakladal na presvedčení, že „najlepšia obrana je útok“. Prichodila si bezpečnejšie, keď útočila a urážala iných.
A teraz prichádza cvičenie: Jej základnou emóciou bol hnev a presvedčením bolo „útok je najlepšia obrana“.
Čo je vaša základná emócia? Tým mám na mysli emóciu, ktorou najčastejšie reagujete. Ktorú pri reagovaní na príkoria uprednostňujete. (Najčastejšie sa zakladá na automatizme útek-útok-primrznutie, čo sú tri základné reakcie sympatetického nervového systému na ohrozenie.)
Zamyslite sa nad tým, čo je vaša obvyklá emócia, a prípadne si urobte zopár poznámok. Bude to pravdepodobne tá emócia, ktorá má najväčšiu oporu v našich pancierových guliach.
A teraz: Zakaždým, keď sa podobná situácia vynorí, vynoria sa s ňou aj naše presvedčenia, ktoré sme si o sebe a o svete vytvorili, ako aj emócia, ktorú potláčame. K čomu to vedie? Vedie to k tomu, že tou potlačenou emóciou vytvárame rezonančné pole (v zmysle zákona príťažlivosti/rezonancie) – priťahujeme si podobné zážitky. Tak dlho, kým presvedčenie nezrušíme, emóciu neuvoľníme a nenachystáme sa vytvoriť si nové presvedčenie/identitu.
Lenže ono to nie je také priamočiare, pretože všetok tento mechanizmus akcií a reakcií sa odohráva v našom hlbokom podvedomí. Vnímame ho len ako mydlovú bublinu, ktorá predstavuje všetku našu energiu. Táto bublina ovplyvňuje všetko – to, ako prežívame život, to, čo dokážeme vytvoriť, to, s kým sa spolčujeme i to, ako na nás títo ľudia (a prostredie všeobecne) reagujú. Ktokoľvek vstúpi do nášho príbehu, na toho to všetko premietneme – často v takej miere, že ich to donúti správať sa istým spôsobom a reagovať na túto energiu.
Možno ste sa už niekedy nachytali, že neúmyselne ste tresli niečo, čo toho druhého poranilo, a potom ste sa sami pýtali, prečo ste to povedali… Nuž, práve preto. Možno si vtedy poviete „nabudúce to už neurobím!“, ale keď príde nabudúce, tak to urobíte znova. Jednoducho ste vstúpili do ich príbehu a zachovali ste sa v súlade s energiou, ktorá v ňom panuje. Hovorí sa tomu „entrainment“, keď sa dva nezávislé objekty nakmitajú na spoločnú vibráciu.
McLeanová rozprávala na ilustráciu vlastný príbeh, kedy sa jej nedarilo našraubovať späť uzáver na fľašku. Bolo to, ako keby mala dve ruky ľavé; čohokoľvek sa chytila, to jej padalo z rúk, rozbila to, rozliala to, pokazila to. Bola z toho taká frustrovaná, že si sadla na dlážku a plakala. Vtedy k nej prišla kamarátka Mary a spýtala sa, čo je vo veci, a nech idú do obývačky a porozprávajú sa o tom. Ako sa McLeanová zdvihla a zamierila do obývačky, Mary jej zozadu neúmyselne pristúpila šľapky… Vtedy sa už musela McLeanová rozosmiať a vyhlásila, že to vlastne ani nemohlo dopadnúť inak; že Mary vstúpila do jej rezonančného poľa frustrácie a tak sa nutne musela postarať o ďalšiu. 🙂
Takže pozor: každý, kto vstupuje do nášho príbehu, reaguje aj na naše presvedčenia založené na tom, čo sa nám kedysi stalo. Alebo keď vy vstúpite do príbehu niekoho iného, nakmitávate sa na jeho rezonančné pole a správate sa spôsobom, že si neskôr klepete na čelo. 😛 Z vlastnej skúsenosti.
Aby ste tento vzorec prelomili, potrebujete zapojiť analytickú myseľ, ktorá v prípade, že sa chystáte podvedome na boj, vyhlási, že žiadny dôvod bojovania nevidí. Že nevníma problém ani prekážku.
Ja som sa už narodila so schopnosťou úplne sa odosobniť a zamerať len na riešenie. Buď reagujem totálne vzťahovačne, alebo reagujem absolútne nevzťahovačne. Problém je ustriehnuť ten okamih, kedy sa to rozhoduje. Niekedy si pomáham tým, že si do dlane napíšem, čo presne potrebujem dosiahnuť, a priebežne sa k tomu vraciam, aby som nespadla do emócie. Ale nefunguje to vždy… Na tréningu vyjednávania s teroristami (Geiselnehmer) som teoreticky všetko zvládala na jedničku, ale keď nastala konkrétna situácia, tak som nezávisle od cieľa v dlani nemilosrdne šla tomu hnusnému ksichtovi po krku („to mu predsa nesmie prejsť!“) a bolo mi jedno, koľkých rukojemníkov pritom pozabíja… 😛 Nakoniec ma jemne usmernili, že možno vyjednávanie s teroristami skutočne nie je pre mňa to pravé orechové 😉 .
Oveľa lepšie nám pomôže, ak sa začneme cielene venovať našim predpojatostiam a postupne ich rozpúšťame. Tým sa mení naše rezonančné pole, zlých situácií prichádza čoraz menej a nakoniec si odvykneme celkom reagovať nevhodným spôsobom, pretože tá reakcia je taká zriedkavá, že prestáva byť automatická. Neurolingvistické programovanie na to hovorí, že sa „vyhýbame situáciám, v ktorých ku skratovému konaniu môže prísť“. V mojom prípade neleziem ani náhodou do blízkosti teroristov. 😀
McLeanová rozpráva ešte jednu príhodu – takú silnú, že ju sem napchám. Ide o malého chlapca, ktorý dostal skateboard a celý deň sa s ním hral a išlo mu to a je v stave absolútneho vytrženia. Na konci dňa, ešte stále vo vytržení, ide domov. Ide okolo nízkeho plota, za ktorým je rotweiler, ten preskočí plot a v zlomku sekundy chlapec beží o svoj život. Spadne, roztrieska si kolená, po ceste niekde odhodí skateboard a hoci psa zachytia, on vyplašene letí až domov. Doma jeho matka, už naštvatá a uťahaná z jeho šiestich súrodencov, húkne naňho, že kde má skateboard, a on povie, že nevie… Dostane krik i bitku. V takomto okamihu sa vytvorí nie jedno, ale hneď strapec nevhodných presvedčení… Jedno môže byť, že „keď sa dostanem do vytrženia, môžem zomrieť“. Potom, o tridsať rokov, si nájde partnerku a zamiluje sa a dostane sa do stavu vytrženia… a toto je typická situácia, ktorú Gabriele Rudolphová popisuje ako jeden z koreňov impotencie či asexuality. Aj náš už dospelý chlapec miesto toho, aby kočku držal všetkými desiatimi, tak sa s ňou náhle rozíde… lebo keby sa dostal do vytrženia, zomrel by. To je jeho presvedčenie. Nemôže nadviazať skutočne hlboký vzťah, pretože sa bojí, že by o všetko prišiel.
Takže preňho sú dôležitejšie veci ako vzťahy. Vtedy, keď naňho matka nakričala, tak vlastne povedala, že skateboard (=vec) je dôležitejšia ako on (=človek, vzťah). Takže náš už dospelý chlapec sa začína obklopovať majetkom, tým najlepším, čo pozná. A pritom necíti šťastie: v srdci má dieru a tú sa mu vecami nedarí zapchať.
Mne tento posledný príbeh hodne dal; aj keď si nepamätám situáciu, niečo podobné som musela absolvovať aj ja. Niekde po ceste som sa naučila, že ja nie som dôležitá; že dôležitejší sú iní a veci.
Skúste sa pozrieť do svojho vnútra, či v sebe nespoznávate tiež nejaké „pancierové gule“. Nesúvisí to priamo s témou tohto týždňa, ale rozhodne to súvisí s témou RPS. Ak chcete, podeľte sa o situáciu a presvedčenia, ktoré do vás zakódovala…