Môj rozum hovorí: „Koho to už len zaujíma?“
Ale potom zašepká moje srdce: „Predsa teba, somárik…“
Neviem, ako pre vás, ale pre mňa je toto jedna z najbolestivejších lekcií sebarozvoja. Všeličo si načítate, mnohé myšlienky vás oslovia a začnete podľa nich žiť. Napríklad podľa toho, že to, čo iní o vás rozprávajú, je výpoveď o nich, nie o vás…
A napriek tomu to ešte stále bolí.
Nepomôžeme si. Rozum chápe veci rýchlejšie, než ich je srdce schopné pretaviť do prežívania. Srdce potrebuje čas. Potrebuje zaliezť do nášho vnútorného skladiska za výkladnou skriňou a začať upratovať a vyhadzovať to, čo sa s novými presvedčeniami bije. A keďže to nemá kam inam vyhodiť, tak to pleskne rovno do výkladnej skrine.
Našej milovanej, tak úzkostlivo udržiavanej výkladnej skrine!
Ale tým, že je to na svetle božom, dostávame šancu s tým niečo urobiť.
Keď sa vám vynorí takáto situácia, najjednoduchšie je odkráčať na svoje silové miesto a pozrieť sa na energiu tej situácie. Z čoho vznikla? Čo ju zapríčinilo? Čo v nás je natoľko poranené, že to reaguje?
Dajme situácii tvár a meno. Porozprávajme sa s ňou. Dajme jej to, čo potrebuje, aby sa jej krivda prestala dotýkať.
A hlavne – nezačnime sa odsudzovať za to, že ešte stále reagujeme. Pokiaľ sa porežete a krvácate, ešte stále ste ľudia – a ľudia niekedy bezducho reagujú. Vtedy, keď majú vnútorné poranenie.
A poranenia možno vyhojiť.
Nebuďte na seba prísni. 🙂