Obvykle, keď hovorím o energiách, ktoré máme k dispozícii, aby sme dosiahli čokoľvek v živote, používam staré incké delenie na energiu emocionálnu (munay), mentálnu (yachay) a vôľovú (llankay).
Energia emocionálna je presne o tom, ako sa volá – o emóciách. Dnes už vieme, že emócie sú dobrý pomocník, ale zlý radca, ak im nekriticky (=bez skúmania) načúvame. Môžu sa stať vstupnou bránou do sveta tŕňov. Sú prvotným spúšťačom, že na niečo uprieme zvýšenú pozornosť. Sú akoby spínačom, ktorý rozhoduje o tom, čo v živote bude pre nás dôležité.
Len čo padne toto rozhodnutie, prichádza naša mentálna schopnosť racionalizovať a začne si o situácii rozprávať príbehy. Má dvojakú funkciu: jednak hľadá súvislosti, kontext a príčinno-následkové väzby, aby sme podobné situácie vopred spoznali a vedeli ošetriť aj v budúcnosti (hovorí sa tomu „mentálny model“), ale súčasne funguje aj ako akýsi „nárazník“ – medzi surovú, prirodzenú emóciu a nás kladie odstup, aby nás to prežívanie nedesilo, aby sme všetko nebrali tak intenzívne. Preto je racionalizácia taká nebezpečná. Pôvodná emócia je v nás zakódovaná v plnej sile a presne tak ju pociťujeme zakaždým, keď sa vynorí, ale naša racionalizácia jej uberá na intenzite a tvári sa, že „tam už sme boli, to už vieme“ 🙂 … a tak nás vedie k tomu, aby sme si nespracované poranenia brali so sebou do budúcnosti, pretože nie sú také intenzívne, aby sme sa nimi museli okamžite zapodievať.
Len čo máme mentálny model, pretlmočí sa na nejaké presvedčenia a tie sa pretavia do správaní. Správanie je naša reakcia na podnety – vedomá alebo podvedomá. A tu sa dostávame už do oblasti vôle.
Vôľa je to, čo produkujeme na základe našich úsudkov navonok i dovnútra. A hoci konanie má svoje korene v emocionálnom zážitku a jeho mentálnom vyhodnotení, tieto dve sú skryté pod hladinou ako skrytá časť ľadovca. Nad hladinu trčí len výsledok tých dvoch – prejavy našej vôle.Vyzerajú ako niečo, čo obvykle nemáme pod kontrolou a za polovicu z čoho sa obvykle hanbíme a snažíme sa to skryť pred ostatnými (alebo aspoň potáčať). 🙂
A preto z našej vôle mávame najväčší strach.
No a teraz sa pozrime na biceps našej vôle – na ochotu.
Ak si prajeme úspech v hocijakej oblasti, musíme byť ochotní urobiť všetko, čo bude potrebné.
Všetko, čo bude potrebné.
🙂
Pochytila aj vás pri tých slovách slabá hrôza? Pocítili ste záchvev nepokoja? Väčšina ľudí potvrdí, že áno… Prečo?
Pretože mnohí si mylne predstavujeme, že robiť „všetko, čo bude potrebné“ znamená istú formu boja, snaženia sa, aby niečo zaručene nastalo a prípadne obetovania niečoho iného len preto, aby to nastalo.
Lenže to jednoducho nie je pravda. Ochota neznamená automaticky boj, zápas. Znamená len to, že sme ochotní/pripravení začať hýbať zadkom a robiť niektoré veci inak, než sme ich robili doteraz. Spomínam si na jeden okrídlený fejsbúkový citát:
Ak budeš stále robiť to isté a rovnako, ako chceš dostať INÝ výsledok?
Ochota je jednoducho o tom, že nebudeme nabudúce konať automaticky a tak, ako obvykle konáme, ale že sa rozhodneme, či chceme konať ako obvykle alebo nie – a potom ako.
Ochota nie je o donucovaní seba alebo iných (v tom aj energií). To nefunguje; to je parketka, o ktorej by som mohla spievať ódy. Naša osobná energia je príliš malá v porovnaní s tou, ktorú sa snažíme dotlačiť do istého stavu. Ani sebalepšie zásoby Alpy nepomôžu – nepohneme s ňou. Ak sa o to pokúsime, dozvieme sa, že na to nemáme – a ocitneme sa späť v svete, kde nie sme dosť dobrí, nezvládame a iní sú na tom lepšie.
Ochota nie je ani o obetovaní niečoho v prospech cieľa, pretože táto predstava vychádza z toho, že nemôžeme mať všetko. Je to predstava „buď-alebo“. Pritom život nie je séria „buď-alebo“, ale séria „áno, ak“. Lenže na to, aby sme to „áno, ak“ našli, potrebujeme zostať otvorení všetkým možnostiam.
Úloha:
Venujte tento týždeň na to, aby ste zistili, v ktorých oblastiach života ste už bez problémov otvorení akýmkoľvek možnostiam, kde máte ešte nejaké obavy a kde si ešte kladiete podmienky.
K trom energiám je viac vysvetlenia na Eprakone.