Dnes prichádzam s niečím, čo mi dlho trvalo pochopiť (a ešte sa celkom nechytám). Je to od Jeffa Fostera:
Nedualita: koniec new-age
Tvoj hnev, pochybnosti, smútky a strachy nie sú „nesprávne“ alebo „zlé“ alebo „neosvietenecké“. Nie sú „nízkovibračné“ či „negatívne“ či „nespirituálne“. Tieto slová sú len nálepky a posúdenia mysle. Srdce nepozná takéto nálepky či posudzovanie. Prv, než ich onálepkujeme, sú pocity len stratené a osamelé energie v nás, túžiace po teple, akceptovaní, empatii, kyslíku… a zvedavej pozornosti.
Strach NIE JE protipólom lásky, tak ako žiadna vlnka nebude protipólom oceánu. Strach je úplné vyjadrenie uvedomenia, toho istého oceánovitého uvedomenia, ktoré tancuje aj ako blaženosť a radosť a užasnutosť. Strach je kŕčovito stiahnutá, napätá, stuhnutá a zadržiavaná forma lásky – ale nie jej protipól!
Toto nedualitné vnímanie dokáže zmeniť tvoj život a je začiatkom konca všetkého vnútorného násilia a priečenia sa.
Nepriťahuješ stratu, násilie a nešťastie nejakou „nevhodnou vibračnou frekvenciou“. Nezhmotnil si si svoju rakovinu alebo infekciu alebo zlomeninu svojimi prianiami. Toto všetko sú staré príbehy, založené na vyviňovaní, ponižovaní obete a čistom narcizme – a zakladajú sa na dualistickom ponímaní.
Tieto newageistické mýty už nepotrebujeme. Poďme miesto toho pozrieť tvárou v tvár realite a prijať všetky pocity, aj tie najtemnejšie, ako naše milované vnútorné deti, vlny Srdca, prekvapivé vyjadrenia božskosti.
Otázka:
Ako ste na tom vy? Nakoľko sa zaobídete bez newageistických formuliek a predstáv? Nakoľko už dokážete vnímať to spájajúce miesto toho rozdeľujúceho?