Skúste začať registrovať, ako často v živote používate slovo „chcem“. Aký je to pocit? Ako vnímate slovo „chcem“?
Ako možnosť – alebo ako dožadovanie sa čohosi veľmi konkrétneho?
Problém s ľudských chcením je ten, že málokedy potrebujeme presne to, čoho sa dožadujeme. Chceme frajera. Potrebujeme spoločenskú akceptáciu a pocit zabezpečenia, že už nebudeme sami. Chceme peniaze. Potrebujeme dom. Chceme svetový mier. Potrebujeme vypnúť televízor.
A potom zavibrujeme na frekvencii „frajer“ a dostaneme niekoho, kto pobeží za každou sukňou vrátane Škótov a doma bude, len keď bude taký spitý, že už nebude vládať behať!
Alebo si zhmotníme peniaze, ale nebudeme ich mať do čoho investovať, nezhodnotia sa a ešte sa aj budeme triasť, že nás kvôli nim niekto zaprdúsi.
Dosiahneme svetový mier, ale náš vnútorný život je taký plný strachu, že ani nebudeme spávať z obavy, že by sme oň mohli prísť.
Dostali sme, čo sme chceli. Ale naplnila sa tým naša potreba? Nie…
Zakaždým, keď sa prichytíte pri tom, ako niečo „chcete“, zmeňte to na „prajem si“. Prekvapí vás, ako sa zmení vaša vnútorná vibrácia! Zmizne z nej nástojčivosť, pocit ne-mania.
Všimnite si, ako definitívne, obmedzene a rigorózne znie slovo „chcem“, a ako mäkko, nevymedzene a akceptujúco znie „prajem si“! Ak si začnete priať, neupínate sa na konkrétny prejav, ale na pocit, ktorý s ním spájate. A Univerzu sa otvára množstvo dodatočných kanálov, ako vám danú vec podstrčiť. 🙂