Keď v svojom živote chceme dosiahnuť mier a radosť, potrebujeme sa naučiť rozumieť ľuďom okolo seba empatiou a srdcom, akceptovať ich a jednať s nimi partnersky, na rovnakej úrovni, kam kladieme sami seba.
Keď ich vlastná bolesť vyvoláva bolesť aj v nás a trpíme spolu s nimi, je to vždy naša vlastná bolesť, ktorá čaká na to, kedy prijmeme svoje pocity, kedy budeme mať súcit (ale nie v zmysle „poľutovať“) sami so sebou. Kým sami trpíme utrpením iných, sme podvedome obeťami našej vlastnej bolesti, ktorá čaká na vyhojenie.
Keď s niekým “ súcitime“ (v zmysle: „ľutujeme ho“), tak sa vlastne pozdvihujeme nad neho a nejednáme s ním na tej istej úrovni. Nerešpektujeme jeho a jeho cestu, nevieme ho podporiť meniť svoj život. Súcit, ľutovanie ho robí menším a oslabuje ho.
Súcitiť v zmysle empatie značí, že sa dokážeme s otvoreným srdcom vcítiť do situácie a vnímania toho druhého, ale pritom do nej nespadnúť a neprevziať jeho pocity na seba. To je vzťah na jednej úrovni a takýto vzťah toho druhého posilňuje a dodáva mu odvahy.
Robert Betz
A teraz otázky pre vás:
- Čo vo vás vyvoláva „kým sami trpíme utrpením iných, sme podvedome obeťami našej vlastnej bolesti, ktorá čaká na vyhojenie“? Súhlasíte? Máte nejaké vlastné zážitky či pozorovania?
- Ako stojíte k vyjadreniu „keď s niekým “ súcitime“, tak sa vlastne pozdvihujeme nad neho a nejednáme s ním na tej istej úrovni„? Vyvoláva vo vás súhlas alebo nesúhlas? S akým pocitom ho čítate? Ako ho chápete?
- A vyjadrenie „súcit, ľutovanie ho robí menším a oslabuje ho“? Prečo by to mohlo byť tak? A čo by svedčalo o tom, že to tak nie je?
- Čo si myslíte, aký pocit nás núti ľutovať niekoho iného?
🙂 Next level v pathworkingu.