Mala som záblesk génia. Uvažovala som totiž o tom, že všetci vlastne pred sebou tlačíme nejakú výkladnú skriňu, ktorú ukazujeme svetu – ju a nie to skladisko zbytočností za ňou. Moja bežná úvaha. Ale tentokrát som sa nezastavila v tomto bode a napadlo mi, že aj tie výkladné skrine sú rôznych druhov…
Kedysi, keď som začínala cielene študovať ľudí, dozvedela som sa (u Very Birkenbihl), že v závislosti od toho, ako k nám pristupujú rodičia, z nás vyrastie istý typ človeka.
Dnes sem dávam článok s vysvetlením transakčnej analýzy, čo bol náš top ťahúň produkt po vyše 10 rokov… Článok písal môj kolega a volá sa „Takto sa predsa úlohy plniť nedajú!”. Je niekedy z roku 1996 a je určený pre nadriadených, ale v podstate rozpráva o medziľudskej komunikácii. Pre nás je dôležitý v tom, že …
Keď sa o niečo snažíme, niekedy robievame tú chybu, že nepreskúmame náš sebaobraz a presvedčenia. Napríklad chceme byť úspešní a obdivovaní, ale náš sebaobraz hovorí, že zakaždým, keď rozprávame vtip, publikum nám zaspí v strede,
Len čo niečo vypustím z úst, dávam v tom súčasne aj správu o sebe. Každá správa obsahuje (aj) isté sebavyjadrenie. Tým pádom sa každé slovo stáva priznaním a každé vyjadrenie sa stáva ukážkou našej osobnosti. Toto sebavyjadrenie prebieha viac alebo menej vedome a môže byť hlboké alebo plytšie, obsažné alebo menej obsažné, skryté alebo zjavné …
Semiačko duba sa nikdy nepremení na borovicový strom. Hovoríš „Neviem, čo za semiačko som, ale chcem sa stať borovicou alebo jaseňom či dubom.“ Nepoznáme semiačko ani stav samotnej mysle, ale už sa zapodievame tým, aké by to malo byť.