… čomu hovoríme „vidieť“ je vskutku „lepší spôsob“ než len sa „pozerať na veci“. Povedal, že ľudské oči môžu robiť oboje, ale ani jedno nie je lepšie ako to druhé; na druhej strane, naučiť sa len pozerať na veci je podľa jeho mienky zbytočné obmedzovanie sa.
„Samozrejme, že tomu nerozumieš,“ povedal. „Snažíš sa o tom premýšľať a to, čo som povedal, nie je v súlade s tvojimi myšlienkami.“
Veci odsúvame na neskôr z niekoľkých dôvodov. Jeden z nich je, že sa nám vidia nepríjemné a nechceme sa babrať s nepríjemnými vecami. Hovorí sa tomu „nemáme dostatočnú energiu na to, aby sme to ošetrili“. Ak sa v tomto stave máme rozkývať, musí sa náš pocit nepohody zo situácie zvýšiť natoľko, že prevýši pocit nepohody …
Starosti sú len strata času. Nič nezmenia. Akurát ťa pripravia o radosť a zamestnajú ťa naplno ničnerobením.
Dnes citát z knižky Humans of New York, ľudia New Yorku, kde chodili reportéri a pýtali sa každého, kto bol ochotný odpovedať alebo povedať nejakú svoju múdrosť či postreh. Táto jedna je o očných lekároch.
Dnes dávam poslednú nahrávku zo série Shapeshifterov: Ak chcete, napíšte, ako sa vám s nimi robilo! Pre mňa bolo s touto nahrávkou najťažšie vydržať a obsedieť (ehm, teda… obležať 😛 ).
Metóda osobného totemu sa mi vyplatila dvoma spôsobmi – ako zdroj poučenia/zmúdrenia a pri hojení/liečení. Autorom metódy je Eligio Stephen Gallegos, psychoterapeut. Objavil ju náhodou a odporúčam vrele s ňou experimentovať,
Môj rozum hovorí: „Koho to už len zaujíma?“ Ale potom zašepká moje srdce: „Predsa teba, somárik…“
Než ho premrháš na zlosť, nevraživosť, pohŕdanie alebo závisť, pomysli na to, aký cenný a nenahraditeľný je tvoj čas dnes. Pozitivita sa vypláca.
Niekedy, keď na nás niekto útočí, otvorene po nás ide, cítime sa bezmocní, demotivovaní alebo jednoducho len extrémne vyčerpaní, je veľmi ľahké spadnúť do „reagovania“ – nastúpime na pravidlá hry toho druhého a reagujeme na jeho ťahy, teda nevedieme, ale sa vždy prispôsobujeme tomu, čo urobí on.