Výťah zo staršieho článku na Eprakone, ktorý dáva rámec pre to, akým spôsobom si vytvárame „náš príbeh“ – našu interpretáciu toho, čo sa okolo nás deje: Už sme hovorili o zhmotňovaní z pocitu chcem mať/mám a o tom, ako cez vďačnosť dokážeme vysielať tie správne signály
Niektorí ľudia majú pocit, že ak si budú v hlave premieľať všetky predstaviteľné i nepredstaviteľné možnosti, ako sa niečo môže pokaziť, pripraví ich to na neočakávané zvraty. Hoci to podľa mojej skúsenosti na jednej strane funguje (ja som v tomto „prehrávaní scenárov“ skutočne dobrá – veď som to aj študovala), najčastejšie to pôsobí celkom kontraproduktívne:
Moje temné dni ma urobili silnejším. Alebo som možno už bol silný a ony to len vyniesli na povrch.
Kedy naposledy ste boli skutočne zvedaví na niečo/niekoho? Tak, že ste šli a zisťovali ste si dáta?
„Eifersucht ist jene Kraft, die mit Eifer sucht, was Leiden schafft“ (alebo: žiarlivosť je taká sila, ktorá dychtivo vyhľadáva to, čo pôsobí utrpenie).
Mám 99 problémov a 86 z toho sú len scenáre vytvorené jedine v mojej hlave a ja sa nimi stresujem úplne bez dôvodu.
Dnešný článok sem pridávam mimo poradia. Akosi spontánne mi prišlo dnes ráno, že by bolo dobré zrekapitulovať si svoj rok 2017. Čo som sa dozvedela, čo sa zmenilo? A zistila som, že sa u mňa toho zmenilo hodne…
Zóna komfortu je nesmierne príjemná – len v nej nič nerastie. Nikto nemá rád utrpenie – ale potrebujeme ho. Všetko, čo nám pôsobí napätie, strach, obavu, vnímame ako utrpenie. A všetko nové je spojené presne s týmto – s napätím, strachom, obavou, neistotou.
Na štart do nového roka použime túto úvahu Roberta Betza: Čo si iní myslia, hovoria alebo robia, je ich vec a NIE JE to dôležité pre tvoj vnútorný mier a pocit šťastia.
Strach a vzrušenie sú len rôzne mená pre ten istý emocionálny náboj, pričom jedno sa fokusuje na negatívne stránky a druhé na pozitívne. Dalo by sa povedať, že jeden pocit, ale zameraný vždy na niečo iné. 🙂